Portugalsko '09 alebo Couvert uncompleto!
         
  Po minuloročnej sezóne, kedy sme dovolenku strávili v Kanade bez bicyklov, sme sa opäť rozhodli pozrieť do nejakej európskej krajiny. Ťahalo nás to tentoraz za teplom niekam na juh, voľba napokon padla na Portugalsko. Keďže sme šli len vo dvojici (Matúš a Renáta), tak sme zavrhli cestovanie autom a zvolili radšej presun do Portugalska lietadlom. Let z Viedne do Lisabonu a späť sme stihli absolvovať vtedy ešte existujúcou leteckou spoločnosťou Sky Europe (skrachovala presne týždeň po našom návrate). Výlet sme si rozdelili na dve časti: prvý týždeň (7.-13.8.2009) sme bicyklovali v okolí Lisabonu a v pohorí Sintra a druhý týždeň (13.-20.8.2009) na juhu v provincii Algarve. Presuny medzi týmito čiastkovými výletmi sme urobili vlakom. Posledné 3 dni sme strávili v Lisabone, už bez aktívneho bicyklovania. Spolu sme prešli 470 km, zápisky sú z pera Renáty.   Na juhozápade v Algarve  
         
 
PIATOK (7. august 2009)
 
SOBOTA (8. august 2009)
 
 
lietadlom do Portugalska
 
z Lisabonu pred Sintru, 28 km
 
  Po náročnom balení sme ešte na poslednú chvíľu objednali hotel v Lisabone na dnešnú noc (áno, dnes sa ešte slušne vyspíme) a podvečer sme vyrazili autom do Viedne. Na letisku sme všetko zvládli v pohode, bicykle sa povezú ako “bulk luggage”, čiže nadrozmerná batožina. Sú zabalené v špeciálnych vakoch, ktoré sme si pre tento účel kúpili len pár dní pred dovolenkou. Potom sme už len čakali v útrobách letiska na naše lietadlo a popíjali pri tom ľadový čaj. Okolo 22.30 začína boarding a nastupujeme do autobusu, ktorý nás vezie k lietadlu. Na schodíkoch k lietadlu sme zistili, že môj spacák som zabudla v autobuse, ktorý už medzitým odišiel. Let bol teda trochu smutný, ale čo už, aj horšie sa stáva. Celý let sme prespali. Po pristátí v Lisabone sme len počkali na batožinu (všetko prišlo v poriadku) a už sme aj mierili k východu. Napchali sme sa aj s vecami do taxíka a nechali sa odviezť do hotela Alif. Ubytovali nás na izbe číslo 210, trochu náročnejšia bola logistika, ako preniesť všetky veci k výťahu, od výťahu k izbe, ale samozrejme, zvládli sme to. Izba bola tak akurát pre nás dvoch a naše bicykle. Bola už neskorá noc, takže netrvalo dlho a zaľahli sme do postele.
 
  Palacio de Queluz Vo vnútri paláca v Queluz
  Vstali sme ráno o deviatej. Po rýchlej rannej hygiene sme šli na hotelové raňajky. A dali sme si veru poriadne, veď odteraz nás čaká už len šliapanie do pedálov. Po raňajkách sme šli rovno na recepciu, kde sme si rezervovali nocľah po našom návrate do Lisabonu o dva týždne a dohodli na tento čas aj uskladnenie našich leteckých cyklistických vakov. O 12.35 sme sa pohli z hotela. Išli sme smerom na Queluz, čo vyzeralo veľmi optimisticky, iba okolo 14 km. Bolo to ale komplikovanejšie. Vymotávali sme sa z mesta dosť dlho, aj napriek pomoci GPS sme dosť blúdili. Po takmer troch hodinách sme konečne dorazili do Queluz, konkrétne sme prišli k Palacio de Queluz. Je to nádherný veľký palác so záhradami. Bicykle sme si mohli nechať na recepcii a šli obdivovať tú nádheru dovnútra. Poobdivovali sme aj záhrady – kanál vykladaný kachličkami tvoriacimi rôzne obrazy, tzv. “azulejos” a visuté záhrady, ktoré nevyzerali vôbec visuté. Urobili sme pár fotiek a pobrali sme sa bojovať ďalej. Čakalo nás opäť smiešnych 13 km do mesta Sintra. Mali sme zasa problémy dostať sa na cesty, ktoré nie sú diaľnice a prekonať kruhové objazdy, ktoré križovali diaľnice. Bojovali sme aj so silným protivetrom a kopcami, až sme si asi po 6 km povedali, že na dnes bolo dosť v opustenej záhrade sme medzi 20.00 – 21.00 stavali stan. Po čase sa pri nás pristavil černoch z Angoly, ktorý je v Portugalsku už päť rokov a zdali sme sa mu zjavne podivní, doniesol nám vodu, poháre a trochu sme podebatovali. Dokonca nás volal k nemu do domu. Poďakovali sme sa mu za odolateľnú ponuku a ostali spať v stane. Zajtra pokračujeme ďalej do Sintry. Vyzerá, že noc bude veterná, asi by si aj tu mali začať stavať veterné mlyny.  
    Stanujeme v opustenej záhrade pred Sintrou Mesto Sintra     Pohľad na mesto Sintra z maurského hradu Maurský hrad  
         
 
NEDEĽA (9. august 2009)
 
PONDELOK (10. august 2009)
 
 
zo Sintry do Colares, 23 km
 
z Colares do kempu v Areia
 
  Ráno sme sa vydali do mestečka Sintra, zaradeného do svetového dedičstva UNESCO. V rámci dobrej tradície sú v Portugalsku niektoré pamiatky v nedeľu v čase 10.00 – 14.00 zadarmo, tak sme uháňali po kopcovitých cestičkách, aby sme to stihli. Po nejakom čase sme sa ocitli v meste Sintra. Podľa počtu turistov, ľudí a aút bolo jasné, že ide o významný turistický cieľ. Išli sme takmer priamo na “Praca da Republica”, čiže na námestie republiky a k palácu s absolútne neprekvapivým názvom – “Palacio Nacional de Sintra”. Zaujímavé bolo, že lístky sme si museli vyzdvihnúť v pokladni, hoci boli v tom čase zadarmo. Po prehliadke paláca a povinných fotkách bol čas na obed. Navštívili sme reštauráciu “Tacho Real”, kde sme si dopriali plnohodnotný obed sprevádzaný spevom a hrou chlapíka na gitare. Po obede začala riadna drina. Išli sme na bicykloch na kopec nad mesto, na maurský hrad. Cesta bola náročná, strmá, samé serpentínky. Po pár kilometroch sme sa ocitli pri bráne do parku “de Pena”, tam sme nechali bicykle a peši sme pokračovali ďalej na hrad. Prešli sme sa po hradbách a potom sme sa už spustili na bicykloch späť dole do mesta. Pokračovať sme chceli na Montserrat, ale bez blúdenia by to nebolo ono. Akosi sme sa zasa ocitli pri reštaurácii, kde sme predtým obedovali, a tak sme zasa odznovu pokračovali z centra mesta na maurský hrad. Našťastie ešte pred strmákmi bola odbočka na Montserrat. Viedla popri peknom starom kostole, zasa strmo do kopca. Po čase sme narazili na terajší hotel Tivoli, kedysi jeden z početných “paláciov”. Po krátkej pauze sme pokračovali smerom na Montserrat, kde už bolo neskoro na prehliadku paláca, a tak sme sa len prešli po parku, ktorý k nemu patrí. Po polhodine strávenej v parku sme si ešte dali večeru (sladké koláčiky kúpené od predavača pred vstupom do Montserratu) a pokračovali sme do mesta Colares, nádherne obkoleseného vinicami. Celou cestou sme míňali staré domy, kamenné brány, ploty, fontánky s vodou. Prenocovali sme za mestom na poľnej ceste.





UTOROK (11. august 2009)
z Areia do Costa da Caparica, 53 km
  Deň sme začali "bohémskymi raňajkami" (nestihli sme večer nič nakúpiť) – prídel 4 BeBe keksov, 1 hruška pre dvoch a hlt vody. Takto energeticky vybavené sa naše telá vydali po ceste smerom na najzápadnejší kút Portugalska (a zároveň najzápadnejší bod kontinentálnej Európy). Cesta bola znova kopcovitá a kľukatá, trochu sa to zlepšilo posledných pár kilometrov pred odbočkou na mesto Azoia. Po nej to už bol len zjazd dole dedinkou až k mysu Roca (Cabo da Roca). Úžasné výhľady na more, strmé zrazy, silný vietor, mnoho turistov, často hovoriacich rusky. Z mysu nás samozrejme čakala naspäť cesta hore dedinou. V dedine sme sa zastavili v reštaurácii “Restorante Nicola”, kde nám za šunku a syr, ktoré sme si síce neobjednali, ale zjedli, naúčtovali 11 eur a predražili nám tak trochu neočakávane celý obed. Pokračovali sme dobre najedení po bočnej cestičke do kopcov smerom na kláštor kapucínov. Bola to naozaj nádherná cesta, auto len kde-tu, stúpania sa tiež dali zvládnuť. Kláštor bol síce zatvorený, ale výhľad bol zasa na nezaplatenie. Bolo vidno pláže na juhu a aj Cabo da Roca na severe. Cesta ku kláštoru bola husto porastená kríkmi černíc, ktorým sme neodolali. Z Peninha sme ďalej pokračovali mierne do kopcov do “Conventos dos Capuchos”. Bývalý kláštor vyzerá ako miesto, kam sa určite oplatí prísť. Ocitli sme sa v svete korku – kláštoru sa hovori aj “korkový”, kedže kríže, lavice a stropy sú z korku. Prešli sme celami mníchov, pozreli si záhrady a po prehliadke pokračovali ďalej smerom na Cascais. Najprv hore kopcom a potom už len dlhý zjazd dole do Malveira de Serra. Tu sme nakúpili nejaké potraviny a spustili sa rýchlym zjazdom niekoľko ďalších kilometrov do kempu v Areia.
 
  V meste Sintra Maurský hrad Palác Montserrat
 
  Prenocovanie v kempe malo okrem iného výhodu aj v tom, že sme si dobili všetky elektrické zariadenia (GPS, mobily, kamera). Vyrazili sme asi o 9:30 smerom na pláž Guincho a ďalej smerom na východ. Cesta bola krásna, celý čas popri pobreží viedol cyklochodník a vietor bol s nami. Po krátkej zastávke v Cascais, kde sme sa zastavili v Boca do Inferno (Údolie pekla) sme pružne smerovali do Estoril. Na vlakovej stanici v Estoril sme si dali zmrzlinu Cornetto Soft, opreli bicykle o lavičku a prešli sme sa po parku pred údajne najväčším kasínom v Európe “Casino Estoril”. V bankomate sme si doplnili hotovosť a pokračovali sme v ceste na Oerias. Cestu po celý čas lemovali nádherné pláže. V Oerias sme zakotvili v Mc Donald’s na obed (cca o 14.30). Po obede sme sa vydali ďalej smerom na Lisabon, kde sme v časti Belém chceli chytiť kompu do Porto Brandao. Po dlhšom hľadaní prístavu sa nám to napokon podarilo a o 17.00 sme sa už plavili na druhú stranu cez rieku Tejo. V Porto Brandao sme si doplnili zásoby vody a šliapali do kopca do prístavného mesta Trafario. Pokračovali sme do Costa da Caparica, kde sme urobili trochu väčší potravinový nákup a za mestom sme začali hľadať vhodné miesto na prenocovanie. Nocujeme v lesíku. Vo večerných hodinách prebieha v okolí nejaká policajná akcia, húkačky húkajú, no nás si nikto ani nevšimne. Ale zaspávanie bolo veru náročnejšie.

STREDA (12. august 2009)
z Costa da Caparica do Alcacer do Sol, 55 km
    Mys Roca Cabo da Roca - mys Roca
  Predjedlo (couvert) v reštaurácii Nicola Kláštor Conventos dos Capuchos
  Boca do Inferno - Údolie pekla Cestou do Estoril, v pozadí ešte vidno mys Roca
 
  Po raňajkách sa vydávame po ceste cez lesík smerom na mestečko Amora. Približne okolo jedenástej hodiny sme tam. Po krátkom hľadaní sme našli aj stanicu a už máme vo vrecku lístok na vlak do mesta Setubal. Žijeme v naivnej predstave, že všetky stanice v Portugalsku budú take pekné a čisté ako táto tu. Stíhame ešte kávu a o 12:07 presne na minútu prifrčí moderný vlak, ktorým sa za 30 minút odvezieme do mesta Setubal. Tu už stanica viac pripomína tie, na ktoré sme zvyknutí aj na Slovensku, napríklad takú sabinovskú. V setubalskom prístave sme chytili kompu na Trójsky polostrov. Viezli sme sa pomerne dlho a po vylodení sme sa vydali smerom na juh na Alcacer da Sol. Cesta bola niečo ako hrádza v Bratislave, dlho sme išli po takmer rovine, s vetrom, málo aút, všade piesok, borovice, na opačnej strane bažiny. Kilometre nabiehali veľmi rýchlo. Pri dedinke Composta sme trocha zmenili smer - nejdeme už ďalej na juh, ale na východ. Cesta je stale veľmi dobrá, akurát je tu viac aút. Keďže je široká, ide sa dobre. Asi 2 kilometre pred mestom Alcacer sa zastavujeme v dedinke Bairro da Quintinha. V cukrárni s výhľadom na maurský hrad a mesto si dávame limonádu a pivo. Po pár desiatkach metrov si staviame stan v háji s korkovými dubmi. Večer a v noci vypiskuje rôzny hmyz, ale spí sa príjemne.

  Pláž v Albuffeira Historické slávnosti v meste Silves
 
ŠTVRTOK (13. august 2009)
z Alcacer do Sol do Silves, 44 km
Ráno sme vstali už o šiestej a ponáhľali sme sa na vlakovú stanicu v Alcacer. Vlak mal ísť o 7:53, tak sme dúfali, že stanicu otvoria 15 minút pred prvým vlakom. Po čase Matúš od miestnych ľudí zistil, že stanicu vôbec neotvoria, vlak príde na koľaj číslo 2 a lístok si treba kúpiť priamo v ňom Čakala nás 2,5-hodinová cesta do mesta Albuffeira. Asi hodinku sme ešte spali a potom sme obdivovali krajinu z okna vlaku. Okolo 10:20 sme vystúpili na stanici v Albuffeira, presnejšie 5 km pred mestom. Dlhým zjazdom sme prišli do mesta a hľadali nejaký podnik, kde by sme si dali obed. Zakotvili sme v Pingo Doce, samoobslužnej reštaurácii, kde sme sa za pár eur výborne najedli. Po obede sme išli ďalej do mesta a na pláž, Matúš sa bol aj na chvíľu okúpať v mori. Potom sme šli smerom na sever na mesto Silves. Na poobedňajšiu siestu a nákup sme sa zastavili v mestečku Algoz. V parku sme si oddýchli a po piatej sme sa vybrali ďalej na severovýchod. Cesta bola stále rovnaká, hore a dolu, ale keďže bol už večer, nepálilo tak slnko a išlo se lepšie. Po hodine sme dorazili do Silves, kde sa práve konali historické slávnosti. Bola tam stredoveká kapela, prehliadky dobových kostýmov, divadelné scénky, trhy, ukážky remesiel. Šli sme aj hore na hrad. Okolo hradieb boli stánky s jedlom, pitím, oblečením, výrobkami z dreva a kože. Vošli sme až dovnútra hradu, poprechádzali sme sa po hradbách. Po prehliadke sme zišli dole k bicyklom a na nich von z mesta Silves po ceste so širokou krajnicou ďalej na východ. Keďže sa už stmievalo, tak sme odbočili na lokálnu cestu, kde boli po oboch stranách múry a sady. V jednom z nich, ktorý vyzeral ako opustená vinica, sme si postavili stan a prenocovali tu.
 
    Na hrade v Silves Na každom kroku číhajúca volebná kampaň     Záhrada plná figovníkov neďaleko Lagosu, kde nocujeme Veterný kompas Rosa dos Ventos v pevnosti Ponta de Sagres  
         
 
PIATOK (14. august 2009)
 
SOBOTA (15. august 2009)
 
 
zo Sol do Silves do Lagosu, 43 km
 
z Lagosu do Sagres a takmer naspäť, 61 km
 
  Vstali sme pomerne skoro, okolo 7:30. Pokračovali sme ďalej na západ do Portimao. Cesta bola OK, kilometre ubiehali pomerne rýchlo. Na chodníku pri jednom kruhovom objazde sme zastavili uistiť sa, že ideme dobre. Vtom priamo pri nás zastavilo staršie malé auto s mladým párom. Pýtali sa nás na smer do Aqualandu Slide&Splash. Hoci sme podľa návestí vedeli, že je to niekde neďaleko, nevedeli sme im presnejšie poradiť. Oni sa pohli smerom z kruhového objazdu na exit práve v momente, keď tam už išlo iné nákladné auto. Počuli sme už len "crash, boom, bang" a malá nehoda bola na svete. Nikomu sa nič nestalo, mladí mali zničený zrejme ľavý predok, ktorým narazili do auta a pravý predok, ktorý skončil v stĺpiku na chodníku. Síce sme v tom boli nevinne, no keby sme na chvíľu nezastavilil na chodníku, asi by sa tí mladí nemali pri kom zastaviť... Potom sme pokračovali v ceste na Portimao. Dorazili sme tam pomerne skoro a ako každé portugalské turistické stredisko nás privítalo väčším množstvom áut, ľudí a hluku. Prešli sme celým mestom po pešej zóne a uličkách popri obchodoch až k prístavu a potom ďalej na juh na pláž. Na parkovisku pri policajnej stanici sme si nechali bicykle, vzali sme si cenné veci a plavky a zišli sme dole k moru. Tu sme si prenajali dve ležadlá a slnečník a strávili tu niekoľko hodín. Okrem kúpania sme si čas krátili sledovaním susedného páru v stredných rokoch - chlapík celý čas len fajčil a financoval ženine nákupy u niekoľkých plážových predavačov a maséra. Okolo tretej sme sa zbalili a zastavili sa na obed v Mekáči, po obede potom na menší nákup v Lidli. Pri balení potravín si Matúš všimol, že nechal karimatku pri policajnej stanici neďaleko pláže. Na vracanie sa sme už boli priďaleko, a tak sme pokračovali ďalej na západ smerom na mesto Lagos. Cesta ubiehla veľmi dobre a večer okolo šiestej sme už boli na mieste. V jednom podniku sme sa zastavili občerstviť sa chladenými nápojmi a potom sme sa vybrali do centra, kde to poriadne žilo. Kopec ľudí a atrakcií ako živé sochy, maliari, predavači balónov, šiat, lákači do reštaurácií, a pod. Dostali sme sa aj na neslávne slávne miesto, ktoré kedysi bolo prvým európskym trhom s otrokmi. Oproti kostol a staré budovy v koloniálnom štýle, ulica lemovaná palmami a blízko prístav. Urobili sme zopár fotiek a vychádzali z Lagosu smerom na N125 do Vila do Bispo popri starej pevnosti a soche patróna mesta, ktorým je „Sao Goncalo“. Nocovali sme za mestom v záhrade s figovníkmi a s výhľadom na vily na proťajšej strane kopca.


NEDEĽA (16. august 2009)
vlakom na východ a potom do Vila Nova de Cacela, 37 km
  Ráno sme si všimli vo figovníkovej záhrade zaparkované auto. Po čase z neho vyšiel chlap, prezliekol sa, zobral vedrá a začal oberať figy. Po čase sa ukázala aj pani oberačka. Tak sme raňajkovali a sledovali ich a oni oberali a sledovali nás. Pri balení stanu nás pán oberač vyzval, aby sme si naoberali figy, tak sme ich pár ochutnali. Poďakovali sme, pozdravili a vyrazili. Čakala nás pomerne dlhá etapa do Vila do Bispo. Asi 13 km za Lagosom sme si dali krátku prestávku v obchoďáku Ecomarche na nákup vody a kokakoly na doplnenie energie. Po približne 2 hodinách sme boli vo Vila do Bispo. Zaparkovali sme bicykle na malom námestíčku - parku. Priamo oproti bola Pastelaria – Snack Bar, kde sme si dali kávu s mliekom a koláč. Po krátkom zdržaní v meste sme ďalej pokračovali do Sagres. Cesta ubehla extrémne rýchlo, išiel s nami vietor. Sagres nás privítalo neporiadkom a kopou mladých s batohmi, ktorí sa zjavne pred chvíľkou zobudili a opúšťali letovisko. Najprv sme vyšli za mesto na útesy, odkiaľ bol nádherný výhľad na pláž a mesto. Potom sme sa pustili smerom na kemp. Ten bol preplnený a nie príliš čistý, a tak sme sa rozhodli nezostať v ňom. Vrátili sme sa teda do Sagres, konkrétne do pevnosti Ponta de Sagres, v ktorej bola kedysi aj námornícka škola Juraja Moreplavca. Vydali sme sa teda obdivovať múry pevnosti, obrovský kompas a dramatické výhľady na Atlantik. Z pevnosti sme sa potom vrátili naspäť do centra Sagres, kde sme si v reštaurácii dali výbornú mäsovú paellu (panvičku pre dvoch). Dojem kazilo len dlhé čakanie na jedlo, Lidlacká voda predávaná za cenu Evianu a chybička pri vystavení účtu. Ale hlavne, že sme sa dobre najedli. Po jedle sme sa vybrali cestou späť smetom do Vila do Bispo. Cesta bola hrozná – celý čas proti vetru. Aspoň, že sme šli po cyklistickej ceste, bez áut. Po krátkej zastávke v obchode vo Vila do Bispo sme pokračovali ďalej na Lagos. Večer sa už šlo veľmi dobre, aj vietor bol zrazu s nami. Prišli sme až po miesto cca 13 km pred Lagosom, našli sme poľnú cestu a znova miesto obklopené figovníkmi. Ostali sme na mieste pokrytom pokosenou slamou a pri zaspávaní bol z diaľky počuť brechot psov a kostolné zvony.

  Pláž v Lagose V prístave neďaleko železničnej stanice v Lagose
 
  Ráno sme pomerne rýchlo a v pohode prišli do Lagosu, kde sme si dali kratučkú pauzu pri pevnosti a soche Svätého Goncaleho. Po cykloceste sme sa presunuli bližšie k centru, po lávke sme prešli k maríne a potom k starej nefungujúcej železničnej stanici, ktorá pripomína základňu bezdomovcov. Previezli sme sa pár metrov k novej a fungujúcej stanici, kde sme si kúpili lístky na vlak do mestečka Vila Real de Santo Antonio, na úplný východ portugalského juhu. Mali sme ešte asi 1,5 hodiny voľna, a tak sme skočili v prístave do pastelarie – dali sme si klasicky kávu s mliekom a po koláčiku. A znova to bolo výborné. Po chvíli čakania na stanici nám železničiar otvoril miesto pre bicykle a mohli sme nastúpiť. Vlak bol skoro rovnaký ako slovenské vlaky druhej triedy, také tie „koženkové“. Miesto na bicykle bol taký mini vozeň, kde sme opreli bicykle a upevnili ich. Hneď po nás nastúpila rodinka s ďalšími bicyklami, tí cestovali do Faro. Cesta zo západu na východ trvá asi 3 hodiny regio vlakom (12.53 – 15.40), vlak nebol klimatizovaný a bolo v ňom strašne horúco. Naše skúsenosti z portugalských vlakov zatiaľ potvrdzujú klesajúci trend kvality. Ešte nás jedna cesta čaká, tak uvidíme, či sa trend obráti alebo predsa len niečo horšie ešte existuje. Vo Vila Real de Santo Antonio končí Portugalsko, aj železničná trať. Mestečko začalo príjemne, hneď vedľa stanice je supermercado Ecomarche, kde sme mohli doplniť naše zásoby. Pokračovali sme po uliciach, ktoré kedysi navrhol markíz de Pombal až do centra. Ulice sú nádherne široké, stretávajú sa v kolmých uhloch, celé centrum je vykladané mačacími hlavami s rôznymi vzormi. V samotnom centre mesta je veľké štvorcové námestie s kostolom. Všade je plno reštaurácií, pastelarií, obchodov. Prešli sme cez centrum až na krásne nábrežie odkiaľ už bol výhľad na Španielsko. Cestou nazad sme sa zastavili na večeru v Cafe Martinik, ktoré sa hrdilo talianskou kuchyňou, tak sme si dali lasagne a pizzu. Po jedle sme sa z mestečka vybrali na západ. Hľadali sme malú rybársku dedinku Cacela Velha, našli sme ale dedinu väčšiu, a síce Vila Nova de Cacela. Po krátkom, ale neúspešnom hľadaní kempu sme sa usalašili znova na poli za dedinou a hľadanie dedinky Cacela Velha nechali na zajtrajšok.
 
  Hradby v meste Tavira Dom na ostove Culatra
 
 
PONDELOK (17. august 2009)
z Vila Nova de Cacela do Olhao, 44 km
Ráno sme zbalili stan a vydali sa po hlavnej ceste smerom na západ, na mesto Faro. Prvou zastávkou bola pravá malebná rybárska dedinka Cacela Velha, ktorú sme včera nevedeli nájsť. Dojem malebnosti akurát kazil neporiadok všade na zemi okolo bývalej pevnosti. Zrejme zvyšky festivalu, ktorý tu bol cez víkend. Od kostola bol výhľad na oceán, piesčitý val a rybárske bažiny. V dedinke sa nedal minúť ani cent, keďže všetko bolo ešte pozatvárané. Z dediny sme pokračovali najprv bočnou cestou pomedzi vinice a potom klasicky po hlavnej ceste smerom na západ. Ešte pred obedom sme dorazili do mesta Tavira, kde sma sa najprv chvíľu zdržali v parku a potom pokračovali do centra mesta. Pozreli sme si zvnútra dva kostoly a výťahom sme sa vyviezli do výšky 20 m na starú vodnú vežu (žeby vodojem?), kde je nainštalovaná "camera obscura". Tam sme mali podrobnú prehliadku mesta v reálnom čase aj s výkladom. A to bez toho, aby sme sa čo i len trochu pohli. Potom sme si opäť trochu poliezli po múroch a mestských hradbách a vrátili sme sa na nábrežie. Na obed sme sa zatavili v jednej internetovej kaviarni, využili sme aj dostupné internetové pripojenie. Z mesta Tavira sme smerovali do kempu v mestečku Fusendo. Kemp bol ale plný, a tak sme išli aspoň na pláž. Asi po 1,5 hodine sme to zabalili, v bufete na pláži sme si ešte dali miestnu čapovanú malinovku Spirit (odnož Sprite). V mestečku sme ešte nakúpili potraviny a išli ďalej na mesto Olhao. Tesne pred ním sme odbočili do kempu a ubytovali sa tam. Kemp bol výborne vybavený, čistý a za prijateľnú cenu (11 €/noc). Konečne sme teda strávili noc na "oficiálnom" kempovisku.
 
  V dedinke Cacela Velha Námestie s parkom a kostolom v meste Tavira Pred jedným z kostolov v Tavire
 
         
 
UTOROK (18. august 2009)
 
STREDA (19. august 2009)
 
 
výlet na ostrov Culatra
 
z Olhao do Pinhal Novo, 17 km
 
  Bicykle sme sa dnes rozhodli nechať v kempe a vyrazili sme do mesta Olhao peši. Po necelej hodine chôdze sme prišli do prístavu, odkiaľ vyrážali kompy na 3 priľahlé ostrovy. Vybrali sme si prostredný z nich – Culatra. Vystáli sme rad na lístky a ponáhľali sme sa na kompu, ktorá práve odchádzala. Približne po 30 minútach plavby sme dorazili k brehom ostrova. Vystúpili sme spolu s davom ľudí, ktorý nás viedol slimačím tempom po chodníku pomedzi malé domčeky asi ďalších 30 minút. Po čase domčeky vystriedali kríky a až potom sme dorazili na pláž. Bola pekná piesočnatá, ale bez akýchkoľvek služieb. Mohlo sa nám len snívať o slnečníku alebo ľadovom nápoji, schladiť sme sa mohli len vo vode. Na slnku sme to vydržali do 14:30 a pobrali sa preč z pláže, do obývanej časti ostrova. Boli sme už poriadne hladní, takže sme si chceli dať niečo pod zub. Kompu o 15:30 by sme stíhali len bez jedla, a tak sme sa rozhodli zostať na ostrove až do 18:00 a dopriať si dobrý neskorý obed. Najprv couvert, a potom grilované sardinky a kura. Práve tu použil Matúš vetu, ktorá dala podtitul celému nášmu výletu. Po tom, čo sme niekoľko minút mali na stole len chlieb, ale syr so šunkou stále nikto nenosil, Matúš kývol na čašníčku a povedal: "Seňora, máme len chlieb, couvert uncompleto!". Tá hneď pochopila a couvert bol okamžite na stole. Jedlo bolo výborné a porcie boli obrovské. Počkali sme na kompu a plavili sa naspäť do Olhao, s krátkou zastávkou na ostrove Farol, kde nastúpili ďalší ľudia. Z nábrežia sme potom uličkami starého mesta smerovali do centra mesta Olhao. Pozreli sme si tam bielu kaplnku, ulice s obchodmi a cukrárňami a večer sa vrátili do kempu.
 
  Bohatý neskorý obed na ostrove Culatra Kostol na ostrove Culatra
  Keďže priamo v kempe bol aj obchod, na raňajky sme si mohli dať čerstvé croissanty a hrebene z lístkového cesta s plnkou. Po raňajkách sme sa zbalili a vyrazili na približne 10 km dlhú cestu po hlavnej N125 smerom na západ, do mesta Faro. Išlo sa výborne - žiadne kopce, príjemné počasie. Vo Faro sme chvíľu oddychovali v parku a potom sme pokračovali do centra mesta. Bicykle sme si opreli o mestské múzeum a peši sme objavovali staré mesto. Cez bránu v mestských hradbách sme prešli k biskupskému palácu a oproti ku katedrále Sé. Kúpili sme si vstupenky do katedrály a malého priľahlého komplexu a obdivovali výzdobu katedrály a muzejné exponáty (rúcha, kalichy, kosti svätých, a pod.) Po strmých a úzkych schodoch sme vyšli na zvonicu, odkiaľ bol nádherný výhľad na celé mesto, prístav, soľné vane a more. Z katedrály sme sa vydali ďalšou mestskou bránou Arco Da Villa k prístavu. Prešli sme popri peknom Palacio Bivari na nábrežie. V meste práve prebiehal festival folklórnych skupín a viala tu aj slovenská zástava. Rodáka sme ale nestretli žiadneho. Ešte sme sa chvíľu motali po meste a dali si obed v McDonald's, kde je na rozdiel od iných krajín možné v rámci menu dostať pivo ako štandardný nápoj, čo Matúš v Portugalsku vždy využil. Po obede sme sa presunuli na železničnú stanicu, čakal nás prevoz späť na sever, do mesta Pinhal Novo. Bol to znova pekný, moderný, klimatizovaný, poloprázdny vlak. Vydali sme sa ním na asi 4-hodinovú cestu. Prebiehala dobre, krajina na okolí sa pekne postupne menila – pomarančovníky vystriedali korkové duby, potom zelené bažiny s bocianmi, polia, a pod. Vystúpili sme v Pinhal Novo, nasadli sme na bicykle a vybrali sme sa hľadať nejaké príjemné a tiché miesto na prenocovanie. Hľadáme poväčšine na lokálnych cestách (acesso local). Asi 1 km od stanice sme odbočili na miestnu komunikáciu, viezli sme sa po asfaltke popri domoch, potom po prašnej ceste popri viniciach, poliach, farmách, až sme narazili na pokosenú lúku. Tam sme si za skupinkou stromov postavili stan, dali sme si žemlíky s portugalskou paštétou a paradajkou a šli sme spať.  
    Biela kaplnka Nossa Senhora dos Aflitos za farským kostolom v Olhao Faro, námestie Largo da Sé, biskupský palác, pred ním pomarančovníky     Lisabon, akvadukt Águas Livres Lisabon, most Ponte 25 de Abril  
         
 
ŠTVRTOK (20. august 2009)
 
PIATOK (21. august 2009)
 
 
z Pinhal Novo do Lisabonu, 22 km
 
deň v Lisabone
 
  Poslednýkrát v Portugalsku sme zbalili stan a vybrali sme sa na železničnú stanicu v Pinhal Novo. Odtiaľ sme vlakom Fertagus cestovali asi 30 minút do Lisabonu. Vystúpili sme na prvej stanici za mostom Compalide. Vydali sme sa na cestu do štvrte Belém. Bolo niečo po jedenástej a premávka nebola veľmi hustá. Cesta viedla aj popod obrovský akvadukt Águas Livres. Prišli sme až do prístavu k mostu "Ponte 25 de Abril", odkiaľ nás novovybudovaný cyklochodník doviedol po nábreží až do centra štvrti Belém. Prešli sme prístavom pre kompy a pokračovali k pamätníku zámorských objavov, potom k pevnosti Belém. Vrátili sme sa späť pred pamätník a podchodom prešli popod rušnú ulicu a železničnú trať. Na druhej strane sme pozreli kláštor „Mosteiro des Jeronimos“, botanickú záhradu a zvon, aj palácio Belém, kde sídli portugalský prezident. Takto sme strávili celé popoludnie a po piatej sme sa rozhodli vydať sa na cestu k dnešnému hotelu. Časť sme prešli zasa po cykloceste (až k mostu 25. apríla), zvyšok po normálnych cestách. Prišli sme k obrovskému kruhovému objazdu so sochou markíza Pombala. Kúsok odtiaľ už bol náš hostel, našli sme ho rýchlo. No zistili sme, že to nie je hostel, ale normálny bytový dom. Dvere boli zamknuté, ale nejaký obyvateľ domu nás pustil dovnútra. Majiteľka prišla asi 5 minút po našom telefonáte a doniesla nám kľúče. Prenajímala tam 2 byty, v každom 3 samostatné izby so spoločnou kuchyňou a dvomi kúpeľňami. Bicykle sme si mohli dať do bytu a nechať ich tam aj celý zajtrajší deň. Za 35 € dobrý nocľah v centre Lisabonu.
 
 
  Torre de Belém - východzí bod moreplavcov v časoch námornej expanzie Pamätník zámorských objavov
  Národné archeologické múzeum na Praca do Império Park a záhrada Jardim Agrícola Tropical
  Palácio de Belém - sídlo portugalského prezidenta Námestie Rossio
  Krížová chodba v kláštore Mosteiro dos Jerónimos V podniku, kde hrali a spievali fado
  Vstali sme pohodlne z postele, raňajkovali sme slušne v kuchyni na tanieroch, pili z pohárov a sedeli sme za stolom. Aká príjemná zmena byť späť v civilizácii. Po raňajkách sme vyrazili do mesta. Peši sme prešli ku kruháču s markízom Pombalom a pokračovali sme dole po Avenida da Liberdada až na veľké námestie Praca da Restauradores. Odtiaľ na námestie Rossio. Tu sme si dali kratučkú pauzu, obzreli si známu kaviareň Nicola, prešli sme na Praca do Figueiro, odtiaľ k slávnemu výťahu v štvrti Baixa - Elevador da Santa Justa. Vyviezol nás hore, mali sme šťastie, rad na lístky nebol veľký. Lávkou z výťahu sme prešli popri chráme, ktorý bol zničený zemetrasením v roku 1755 a dnes je z neho múzeum. Opustili sme na chvíľu štrvte Baixa a Avenida a ocitli sme sa v štvrtiach Bairro Alto a Estrela. Poprechádzali sme sa po strmých uličkách v Bairro Alto s mnohými podnikmi, kde sa hrá fado. Prešli sme do štvrte Chiado lemovanej obchodmi s oblečením, knihami, kopou reštaurácií a s 2 kostolmi na rohu námestia. Jeden sme aj navštívili. Vyšli sme potom nazad hore ku kostolu Igreja do Carmo a zviezli sme sa výťahom dolu do Baixa. Na výťah už čakal riadny dav ľudí. Po Rua Augusta sme pokračovali dole do prístavu rieky Tejo. Prišli sme na Praca do Comercio a prešli sme popod triumfiálny oblúk Arco da Rua Augusta. Na Praca do Comercio je kráľovský palác v žltej farbe, v strede je jazdecká socha kráľa Jozefa I. Bohužiaľ námestie je momentálne ohraničené bariérami a k soche sa nedá dostať – na niečom sa tvrdo pracuje. Po tejto prechádzke centrom mesta sme sa rozhodli vrátiť do hostela, vziať veci a premiestniť sa do hotela Alif, ktorý sme mali rezervovaný ešte z prvého dňa po príchode do Portugalska. Skočili sme teda na Praca do Comercio do metra a zviezli sa modrou linkou, ktorá ide priamo na námestie markíza Pombala. Po vyzdvihnutí vecí sme si dali rýchle jedlo v neďalekej reštaurácii, využili sme ponuku "menu do dia", no k skutočnému menu to malo ďaleko. Bol to len majonézový šalát s kúskom tresky z konzervy, k tomu nápoj a na záver káva. Presunuli sme veci do hotela Alif, trochu si oddýchli a znova sa vydali do mesta. Metrom sme sa presunuli do štvrti Amoreiros do nákupného centra, potom znova metrom do centra, do štvrte Chiado. Na večeru sme už neexperimentovali a dali si Doner Kebab. Prechádzali sme ulicami a hľadali podnik, kde sa hrá fado (= lisabonské smutné folkové piesne, s doprovodom guitarry). Je ich mnoho, už na ulici sa vás snažia vlákať dnu. No každý podnik, kde sa hrá živá hudba fado, má zvyčajne stanovené minimálne konzumné. V prvom to bolo 20 €/os., v druhom 12. Hoci sme už boli po večeri, rozhodli sme sa zostať a objednať si len víno (stačilo to práve na 2 fľaše aj so sprepitným). Na začiatku spievali a hrali len pre nás dvoch, postupne prichádzali aj ďalší hostia. Vystriedalo sa niekoľko spevákov, po každom kole ponúkali svoje vlastné CD s nahrávkami fado. Po troch hodinách strávených v podniku sme sa vrátili do hotela Alif.
 
  Železničná stanica Rossio z 19. storočia Obchodno-zábavné centrum Campo Pequeno Výťah Elevador de Santa Justa
 
         
 
SOBOTA (22. august 2009)
 
NEDEĽA (23. august 2009)
 
 
druhý deň v Lisabone
 
posledný deň v Lisabone
 
  Po raňajkách sme sa vybrali prejsť sa po obchodoch a kúpiť domov zopár drobností. Po nákupoch sme sa zastavili na obed v McDonald's na námestí Rossio. Portugalský Mekáč nás znova prekvapil niečin netradičným - podávajú tam aj polievky. Po obede sme sa na chviľu vrátili do hotela oddýchnuť si a potom sa znova vybrali do starého mesta. Išli sme obľúbenou modrou linkou k rieke Tejo a potom sme stúpali po úzkych strmých uličkách ku katedrále Sé. Míňali sme veľa malých reštaurácií s čerstvými rybami vo výklade. Pri katedrále Sé bolo o trochu viac ľudí než inde, žiadne davy turistov tu ale neboli. Vošli sme dnu, okrem iného je v ňom krstiteľnica, v ktorej krstili Svätého Antona. Z katedrály Sé je to pár krokov do kostola Santo Antonio a Sé. Tam sme sa na chvíľu usadili, je úplne iný ako strohá katedrála, je svetlý a bohato zdobený. Cez sakristiu sa dá ísť do krypty a na miesto, kde sa Svätý Anton narodil. Z kostola sme sa sa šplhali stále hore do kopca. O chvíľu sme sa ocitli pri archeologických vykopávkach, a potom sme už aj videli rad turistov čakajúcich na vstupné do hradu Castelo de Sao Jorge. Tak sme sa do toho radu zaradili aj my. Zvrchu bol nádherný výhľad na Lisabon, na rieku Tejo, domy, námestia, prakticky celé mesto bolo pod nami. Vracali sme sa už po zotmení, pri námestí Figueira sme sa ešte zastavili u Číňana dokúpiť nejaké potraviny a nápoje a metrom sme sa znova vrátili do hotela.   Keďže let domov sme mali mať až večer, bol pred nami ešte celý posledný deň v Portugalsku. Tentokrát sme sa rozhodli preskúmať novú železničnú stanicu Oriente, čo je konečná na červenej linke metra. Išli sme novšími štvrťami Lisabonu, popri nákupnom centre Feira Novo, ponad veľký blší trh v štvrti Feira, po častiach, kde bolo množstvo panelákov ako v Petržalke. Konečná bola na Oriente, čo je veľmi veľká a moderná železničná stanica. Hneď za ňou smerom k rieke Tejo je nákupné centrum Vasco de Gama a za ním sú priestory vybudované pre Expo 1998. Vládla tu všade ležérna víkendová atmosféra, okolo prešlo pár cyklistov, ľudia nakupovali a oddychovali. Po návrate z Oriente späť do starej časti mesta sme zvyšok dňa strávili oddychom v parkoch, prechádzkou po uličkách a obchodoch Lisabonu. Po návrate do hotela sme sa definitívne zbalili a vybrali sa na letisko. Už podľa informácií z internetu sme vedeli, že Sky Europe prestal lietať na viedenské letisko a že má lety presmerované do Bratislavy, pričom meškajú aj niekoľko horín. No na lisabonskom letisku infotabule stále hlásili pôvodný čas aj pôvodnú destináciu. Až o 23:00 to zmenili, pričom let posunuli na 2:15. O jednej v noci potom prišiel ďalší posun na 4:15. Prileteli sme síce do Bratislavy, no auto nám stálo na parkovisku vo Viedni, takže Matúš pre neho ešte musel ísť autobusom. Napokon tá cesta dopadla ešte celkom dobre, veď to bol jeden z posledných letov spoločnosti Sky Europe, ktorá skrachovala 1. septembra 2009.  
         
    Portugalské menu v McDonald's - aj s polievkou a pivom Výhľad z Castelo de Sao Jorge na Lisabon     Stanica Oriente Kompletne zbalení na lisabonskom letisku