Rumunsko '07


	Našim pôvodným zámerom bolo pricestovať do Rumunska vlakom (s naloženými bicyklami) a urobiť si tam cca 10-dňový cyklovýlet podľa našich predstáv. Keďže na uskutočnenie takého plánu sme potrebovali dva týždne voľna, ktoré sa nám nepodarilo v práci dostať, rozhodli sme sa na poslednú chvíľu využiť služby cestovnej kancelárie. Tá mala v ponuke zájazd s bicyklami, a to približne cez také miesta, aké sme zvažovali aj v našich pôvodných plánoch. Vo dvojici (Renáta a Matúš) sme sa teda spolu s ďalšími 20 účastníkmi zúčastnili 9-dňového zájazdu s názvom "Rumunskem na kole v klidu a pohodě" s cestovnou kanceláriou Poznání. Zájazd bol organizovaný tak, aby ho zvládol každý - aj úplne netrénovaný cykloturista. Vždy bola totiž možnosť časť dennej etapy absolvovať autobusom. Polovica z účastníkov (ku ktorej sme patrili aj my) nocovala v stanoch a polovica mala zabezpečené hotelové ubytovanie. Delili sme sa teda na "stanovkárov" a "hotelovkárov", väčšinou bolo táborisko alebo kemp v blízkosti hotela. Na bicykloch sme prešli spolu 333 kilometrov, denné zápisky robila Renáta.

	PIATOK (27. júl 2007)		SOBOTA (28. júl 2007)

	Po dopoludňajšom balení a zhone konečne prichádza dlho očakávaná štrnásta hodina a my sa presúvame na aute do Matúšovej práce, odkiaľ nás jeho kolega (vďaka Hanci!) odvezie na vopred určené miesto nástupu. Ešte v práci sme sa dozvedeli, že autobus bude mať meškanie. To sa v priebehu čakania na benzínke OMV v Lamači natiahlo až do 17:00. Počas neho sme boli svedkami práce moderátorky STV, ktorá na diaľnici pripravovala reportáž do televíznych novín. Po príchode autobusu sme na vlek naložili bicykle, na zadné sedadlá autobusu ostatné veci, poobezerali si všetkých ostatných účastníkov a dovolenka mohla začať. Po niekoľkých hodinách sme si dali prvú dovolenkovú večeru (veľmi skromnú – pečivo, nátierkové maslo a paradajky) a pripravili sa na noc v autobuse. V noci sme prešli Maďarskom a nadránom sme už boli na maďarsko–rumunskej hranici, kde sa vyskytol menší problém. Jeden účastník zájazdu nemal platný pas a nemal ani občiansky preukaz. Ale keďže colníci sú ľudia veľmi milí, pustili nás všetkých ďalej. Za colnicou sme si menili na benzínke prvé peniažky (neoficiálny "benzínový" kurz bol v porovnaní s bankou o trošku nevýhodnejší: 1 EUR = 3 LEI, 1 USD = 2,2 LEI) a hneď nato sme si posunuli hodinky o jednu hodinu dopredu, keďže aj Rumunsko je krajina, kde sú už oproti nám riadny kus popredu.		Deň začal o 7:05 miestneho času. Z autobusu sme vystúpili priamo na vrchol sedla Pasul Gutii, ktorý sme potom zišli klesaním asi 12 km po serpentínach až do dedinky Mara. Z parkoviska sme štartovali postupne po skupinkách, my sme išli medzi poslednými a úplne posledný bol náš sprievodca Dan. Hneď prvá dedinka Mara nás prekvapila prekrásne zdobenými drevenými bránami. Odtiaľ sme pokračovali cez dedinky Desesti a Harsinesti. Počasie bolo krásne, slniečko, teplo. Okolitá krajina nám poskytla veľa príležitostí trošicku si potrénovať nohy, prechádzali sme často do kopca a následne zjazdom dole... zatiaľ je ale Rumunsko veľmi férové, keďže prevažujú zjazdy. Postupujeme smerom na Ocna Sugatag do dediny Calinesti, v ktorej sa nachádza hneď niekoľko drevených kostolíkov. Zastavujeme sa na krátky oddych pri domčeku vedľa kostolíka, z drevenej brány k nám prichádza typická babka a pozýva nás k nej do domčeka. Po krátkej prehliadke a takmer rozhovore, pri ktorom si len domýšľame, čo nám asi chce povedať, ideme pozrieť prvý kostolík. Stúpame úzkym schodiskom zo skál, po chvíli sa vynoria z trávy staré hroby, drevené kríže a vrch kostolíka, ktorý je ale zatvorený, takže dovnútra nakukujeme len cez malinké oblôčiky. Vraciame sa dole na cestu a hľadáme ďalší kostolík. Samozrejme s pomocou miestnych obyvateľov a asi 7 slov, ktoré už viem povedať po rumunsky. Horšie je, že aj odpovede sú v rumunčine a to už je ťažšie.... Asi po 4 pokusoch sme sa postupne dostali na správny smer, pri ďalšom rázcestí som zasa potrápila mojou „rumunčinou“ pár babiek a už to bolo všetko jasné. Po kamenistej ceste popri gazdovských domoch, z ktorých počuť kravy, kozy, sliepky, kone, psy a ich pánov prechádzame malým mostom ku drevenému plotu s bránkou. Hoci to vyzerá akoby sme išli k niekomu do záhrady, je to veru vstup ku kostolíku. Zasa kamenný chodník do mierneho kopca, zasa sa vynárajú staré pováľané hroby, kríže a strecha a postupne pred nami rastie celý kostolík. Vchádzame dnu, máme šťastie, že milá babka ešte nestihla odísť po posledných návštevníkoch. Veľmi ochotne nám všetko ukazuje a vysvetľuje, pootvára okienka a razom je dnu pekne svetlo, ukazuje nám maľby na stenách, hovorí, ktoré miesta z písma svätého zobrazujú, vysvetlí ako sa zvoní, ako boli v kostolíku usporiadaní veriaci, dovolí nám všetko chytiť, pozrieť, prejsť sa.... Po našom odchode už babku čakajú ďalší návštevníci. Rumunsko je krajina mnohých kontrastov, prechádzame okolo množstva moderných a veľkých domov, vidíme moderné autá a skútre, ale väčšinou stretávame Dacie, konské povozy, veľa detí a starých ľudí. Niektorí si ešte obúvajú krpce, babky nosia na chrbte koše, pracujú na poliach, lúkach, pradú, ale tiež posedávajú na lavičkách pred tými krásne vyzdobenými bránami. Kričím na nich „Buna ziva“ a oni mi odpovedajú... Z Calinesti nás čaká podľa mňa nie najpríjemnejší výstup do Valeni (to som ale ešte nevedela aké stúpania ma čakajú ďalšie dni), a preto sme si ho spríjemnili "paštikárskym" obedom. Z Valeni veľmi pohodová cesta s malými prevýšeniami do dediny Birsana. Tu sme opäť nabrali sily pri kostolíku a tu sme po prvýkrát videli aj prekrásny ženský kláštor. Neskôr sme zistili, že takmer všetky kláštory a kostoly sú tu nádherne zdobené. Z dediny Birsana sa išlo popri rieke Iza cez Rozavlea (tu sme tiež navštívili drevený kostolík aj zvnútra) do Ieud, a to už bola posledná zastávka tohoto dňa. Kým sme čakali na autobus, dokúpili sme si vodu a nejaké pivo. Miestny zvyk (zlozvyk?) je, že v obchodoch zásadne nemajú drobné na výdavok a tak sme získali uz druhú žuvačku... alebo možno len predavači dbajú o stav chrupov a úroveň ph prostredia v našich ústach. Nalodili sme sa teda v Ieud všetci do autobusu, bicykle nakládli na vlek a zastavili sme až v stredisku Statinuea Borsa. Tu sa ubytovali hotelovkári v hoteli Cergul (po slovensky čert) a my stanovkári sme si pri hoteli na zelenej lúčke postavili stany. A nielen pri hoteli. Ono to bolo aj pri napájadle koní a romantika rumunského vidieka nám pomohla v sekunde zabudnúť na únavu. Večeru sme si dali v hoteli Cergul a s plným žalúdkom sme spokojní išli spať.

	NEDEĽA (29. júl 2007)		PONDELOK (30. júl 2007)

	Vstávali sme o 7:30 – okrem budíka nás budili aj ruchy z okolitých stanov. Po rannej hygiene začali pravé nedeľné raňajky, čierny čaj uvarený na novučičkom supervariči, chlebík so syrom a koláčiky. Na bicykle sme nasadli okolo deviatej. 15 kilometorv dlhá horská prémia viedla zo strediska Borsa (845 m.n.m.) na sedlo Pasul Prislop (1416 m.n.m.), výstup nám trval asi 2 hodiny s malými prestávkami na doplnenie energie. Na vrchole sedla sme poobdivovali ešte rozostavaný kostol a na chate sme si dali ovocný čaj na zahriatie, keďže hore bolo chladno a veterno. Ďalej sme pokračovali po skalnatej poľnej ceste peši približne 2 km smerom na Strampuc, kde boli pekné výhľady na Rodnu. Na cestu vybiehali malí bosí Cigáni, aby si vypýtali bonbón, občas bolo počuť pasúce sa kravy a ovce. Po krátkom obede sme sa vybrali nazad a prekvapil nás aj trojminútový dážď, takže sme prevetrali aj pršiplášte. Zjazd tou istou cestou bol pohodový a po 20 minútach sme už boli na stanovisku. V obchode sme zasa dokúpili vodu, chlieb, paradajky a melón. Už tradične sme namiesto výdavku dostali žuvačku (dnes v hodnote 0,4 LEI). Po zmelónovaní a oddychu s koláčikmi sme sa vydali na pešiu túru ku Konskému vodopádu (Cascasa Cailor), 3 km do strmého kopca, ktorý sme zvládli za 1,5 hodiny a po pár fotkách sme sa už aj vracali a tešili na večeru, ktorú sme si dali opäť v hoteli Cergul. Dnes to bola fazuľová polievka, na ktorú som mala chuť už včera, ale nemali ju. Matúš si dal „parížsky“ rezeň so zemiakmi, keďže nemali perkelt, na ktorý mal zasa chuť on.		Začínali sme ráno o 8:30 nástupom na autobus, ktorým sme sa priblížili horskou oblasťou asi 150 km do dediny Vatra Moldovitei. Po návšteve miestneho maľovaného kláštora sme sa vybrali zdolať ďalšie sedlo, ktoré bolo súčasťou 30 km dlhej cesty ku kláštoru Sucevita. Cesta bola kvalitná asfaltová, v nádhernom prostredí. Míňali sme kravy, kone, napájadlá pre zvieratá a v okamihu, keď už sme si mysleli, že sme na vrchole a oddychovali sme, nasledoval krátky zjazd a pred našimi očami sa objavilo ďalšie stúpanie. V Sucevite sme si dali obed, fajné rumunské polievky – ciorba de fasole a zeleninovú. Oddýchnutí a najedení sme prešli do kláštora, poobdivovali sme slávnu fresku s hriešnikmi, ktorí stúpajú po rebríku do neba, ale niektorí prepadajú dolu do pekla. Odtiaľ sme vyšli na kopček za kláštorom míňajúc visiacu a sušiacu sa bielizeň mníšok z kláštora. Z výšky sme videli kláštor aj okolie ako na dlani, opevnené vysoké múry, uprostred maľovaný kostol. Potom sme už nasadli na autobus a keďže počasie sa zhoršilo a chytila nás poriadna búrka, doviezli sme sa až k dedine Voronet, kde sme si pri rieke veľmi rýchlo pri prvých kvapkách dažďa stavali stany. Nahodili sme sa do teplého oblečenia a modliac sa, aby neodfúklo stany a neukradli nám komplet vlek so všetkými bicyklami, sme sa ponáhľali do blízkeho pohostinstva. Posilniť a zohriať sa. Raz dva sa pred nami ocitli najprv poháre s pivom, samozrejme rumunským, konkrétne Silva a Ciuc. Pripili sme si so všetkými stanovkármi, rozprávali sme si zážitky z ciest a už na stoloch boli taniere preplnené jedlom. Väčšina si dala moladvsku špecialitu „tichori“, pod ktorou si treba predstaviť celú kopu mäsa a klobások pražených na oleji, k tomu sa podáva kukuričná kaša, volské oko a bryndza. Odporúčam aj tým, ktorí nemajú radi bryndzu. A mali tam aj vynikajúce „mici“, čiže čevabčiči s kopou hranolčekov. Pri jedle sme síce počuli hromy – blesky, ale pri dobrom jedle to človek nevníma. Keď sme z pohostinstva odchádzali, dážď už prestal. Až na pár menších búrok a záchvevov vetra bola noc pokojná, ráno lenivé a bez slnka. Okrem moldavskej špeciality odporúčam aj stany, ktoré robí Hanka, keďže práve vďaka takému sme boli my aj všetci ostatní vyspatí, suchí a pripravení šliapať ďalej.

	UTOROK (31. júl 2007) Po raňajkách sme pobalili stany a čakali na autobus, ktorý mal prísť o 9tej. Napodiv meškal. Asi po 15 minútach sme sa my, stanovkári, rozhodli, že ideme teda najskôr do kláštora Voronet a až potom naložíme naše veci na autobus. Samozrejme Murphyho zákony platia aj v Rumunsku. A tak práve keď sme bočili na hlavnú cestu smerom od stanoviska ku kláštoru, v dialke som videla autobus. Vrátili sme sa teda všetci späť a naložili veci. Potom sme sa už pokojne vybrali do kláštora Voronet. Pri vstupe sme dostali veľmi slušivé sukienky, aby nám nebolo vidno nohy. Kláštor vo Voronete je označovaný aj ako Sixtínska kaplnka Východu. Preslávený je aj freskou „Posledný súd“, kde je už ako názov hovorí zobrazená vtedajšia predstava o tom, ako s nami ľuďmi bude naložené pri Božom súde. Pri východe z kláštora sme konečne kúpili aj prvé suveníry - malé ikony maľované na drevo. Z Voronetu naša cesta viedla na Humor a na Ostru. Pred Humorom sme mali krátku nechcenú prestávku. Na pár minút nás pribrzdil vlak, takže sme si postáli pred rampami. Za Humorom sme prechádzali dedinkami Doroteia či Stulpicani, kde sme videli zasa iný typ rumunského vidieka. Dediny sú postavené na jednom brehu rieky a asfaltka zasa na druhom. To prinútilo dedinčanov postaviť si cez rieku, ktorá bola pri našom príchode takmer bez vody, vysuté mosty. Ako by povedala moja moma, mosty „do prvého strachu“. Ale dedinčania po nich prechádzajú ako nič. Darmo, zvyk je zvyk. V koryte rieky sa pásli ovce. Ale bolo vidno aj nejaké tie plastové fľaše a odpadky – neklamný znak civilizácie. Koniec tejto oblasti znamenala dedinka Ostra. Za ňou nasledovalo kruto dlhé stúpanie na sedlo Tarnita. Cestou sme míňali zatvorenú fabriku s vybitými sklami a v blízkosti opustené a zničené paneláky – socializmus skončil aj tu. Tu ma poriadne poobháňali psy. Trik: pri stretnutí so psami netreba ísť rýchlo a netreba sa snažiť uniknúť im. Pre psov je to znak, že sa ich bojíme a pustia sa za nami. Naopak, treba ísť pomaly a dať psovi najavo, že sa ho vôbec nebojíme. Je to ďalšia z rád, ktoré sa jednoducho hovoria, ale mne osobne sa skutočnosť zdala trochu iná pri pohľade na asi 5 psov, ktorí za mnou vyštartovali. Po úspešnom výstupe sme si dali horalky a jablko a pokračovali v 12 km dlhom zjazde do dediny Holda. Počas krátkeho stretnutia s autobsom, Matúš v zozname označil, že tentokrát ideme celú trasu až do mestečka Poiana Teiului na bicykloch. A aj keď najskôr sa mi to nezdalo, musím priznať, že to bolo veľmi dobre. Od dediny Holda sme teda makali asi 35 km po panelovej, deravej a opravovanej ceste. Išlo to ale rýchlo, keďže to bola viacmenej rovinka popri rieke Bistrita. Cestou sme stretali ďalších účastníkov, niektorí posedávali pri pivku, na tejto trase bolo celkom dosť príležitostí na osvieženie tela a mysle. Po príchode do Poiana Teiului sme veľmi rýchlo našli banku, všetko bolo na hlavnej ceste. Návšteva banky je zážitok, ktorý si netreba nechať ujsť – pobočka svetovej Raiffeisen Bank sa nachádzala v pivničných priestoroch mestského domu. Pracovníčka, ktorá nám zamieňala peniaze sedela za mrežami, resp. v malej murovanej kobke, pol steny tvorilo niečo ako mreže. Kým sme si my vymenili peniaze, do mestečka a pred banku došiel aj autobus a do šiestej aj všetci tí, ktorí sa rozhodli ísť tak ako my, celý deň bicyklom. Všetci sme sa naložili do autobusu a odviezli sme sa do strediska Durau, my po prvýkrát do kempu, ktorý mal aj sprchu, aj keď iba so studenou a vlažnou vodou. Ale inak v krásnom prostredí. S výhľadom na hory. Tak sme si ako každý večer postavili stany, uvarili vifon, zajedli si rybky z konzervy a na ďalší deň sa kuli plány v krčmičke, ktorá bola súčasťou kempu. Rumunská romantika bola až na chlad a večerný dážď dokonalá.		STREDA (1. august 2007) Na dnes je naplánovaný oddych od bicyklov a relax v stredisku Durau, v národnom parku Ceahlau. Celú noc pršalo a ráno sa Matúš zobudil v biednej kondícií a potreboval dávku slivovice, aby sa postavil na nohy. Plánovaný skupinový začiatok túry k vodopádu o 9.15 sme teda nestihli. Vydali sme sa k nemu na vlasntú päsť neskôr a do jedenástej sme len oddychovali v stane. Cascada Duruitoarea, ako sa vodopád volá, je príjemný prúd studenej vody, ktorý padá z výšky asi 30 metrov a nachádza sa v nadmorskej výške približne 1200 m.n.m. Cestou tam sme postretali aj zvyšok našich zájazďákov, ktorí sa už vracali nazad a taktiež sme si naoberali zrelé sladké malinky. Obed sme si dali pod vodopádom - nie, nie je tam žiadna reštaurácia, dali sme si kráľovnú paštét – Májku. Drevenými schodmi sme vyšli nad vodopád, cesta pokračuje ďalej k chate Dochia Cabana vo výške 1750 m.n.m. s nádherným výhľadom, ale keďže sme si nevzali lampy a túru sme začali dosť neskoro, rozhodli sme sa nepokračovať a vrátili sme sa nazad do strediska Durau. Navštívili sme aj ďalší miestny kláštor, hoci moderný, postavený v duchu tradície. Na večeru sme sa zastavili v súkromnom penzióne Vila Crsitina na rezeň a opäť tú istú moldavskú špecialitu (vybrali sme si síce „cream with cheese“ ale to nemali, škoda, mohlo to byť zaujímavé). Pili sme šípkový čaj Lipton, o ktorom Matúš povedal, že kúpi aj na Slovensku. Už sme 2 mesiace doma a čaju nikde. Počasie sa popoludní výrazne zlepšilo. V Durau sme zažili aj koncert miestnych umelcov a stavbu mosta miestnych robotníkov. Podvečer sme sa vrátili na stanovisko a sušili si ešte nejaké veci. O ôsmej večer bolo opäť taktické stretnutie v krčme v kempe, to bola jediná krčma, v ktorej čapovali pivo. Ešte včera. Ale dnes už nie. Rumuni sú vínkari, pivo pije tak málo ľudí, že kým by sa sud vyprázdnil, bolo by pivo pokazené. Nuž a dozvedeli sme sa, že aj zajtra nás čaká stúpanie. Rumunská klasika. Pane Bože, buď pri mne aj zajtra.


	ŠTVRTOK (2. august 2007)		PIATOK (3. august 2007)

	Na deviatu hodinu sme v kempe Durau pobalili veci a stany, naložili ich na autobus a prišli pred hotel, kde už sme nasadli na bicykle. Asfaltkou, ktorá sa miestami menila na kamenistú a blatistú cestu plnú dier a mlák (dokonca raz úplne zmizla – prepadla sa), sme sa asi po 3 km stúpaní dostali na sedlo, odkiaľ bol nádherný výhľad na Lacul Izvorul Muntelui. Pokračovali sme raz dolu raz hore po vrstevnici až do mesta Bicaz. Po dlhom zjazde cez mesto sme odbočili asi na 1 km dlhé strmé stúpanie k vodnému dielu. Bolo úchvatné. Zvrchu bolo vidno uz aj parkovisko s naším autobusom. Vrátili sme sa späť na hlavnú cestu a potom pokračovali smerom k autobusu, kde sme si dali krátky, ale chutný a výdatný obed (1ks chlebíka, saláma, Fit tyčinka a voda – hotové väzenie). Tu sa opäť účastníci zájazdu rozdelili – časť pokračovala autobusom a časť na bicykloch. My sme išli našťastie na bicykloch a stálo to zato. Takže sme od parkoviska pokračovali cez mesto Bicaz po rumunskej hlavnej ceste ku Carat Heidelberg cementovej fabrike. Bol to asi najhorší úsek cesty, neustále nás predbiehali kamióny, ktoré smerovali do cementárne. Od fabriky sme pokračovali smerom na Bicazskú tiesňavu ("Bicazská soutěska"). Tam sme sa stretli so zvyšom zájazdníkov, ktorý si tiesňavu vychutnávali peši. My sme teda poctivo šliapali nahor pomedzi skaly, niečo dokonca 10 % stúpaním, spolu s vozmi, ktoré ťahali kone a boli naložené senom, spolu s autobusmi, autami, turistami po úzkej ceste, kde na krajnici boli ešte aj predajcovia suvenírov. Odtiaľ sme pokračovali na Lacu Rosu, kde bolo druhé stanovisko autobusu a tu sme sa už rozhodli naložiť bicykle na vlek. V Lacu Rosu sme chvilu pobudli, nakupovali sme v potravinách bez elektrickej energie (práve vypadol prúd a oni všetko, čo predali poctivo zapisovali do zošita, vrátane čísel čiarových kódov výrobkov), neskorý obed a skorú večeru sme si dali v reštaurácii, kde tiež nebol prúd (mali sme Ciuc a čaj, miestnu špecialitu Sarmale – mäsom a ryžou plnené kapustné listy, k tomu opečená slaninka a dusená kapusta a zeleninovú polievku s mäsom). So šoférom sme potom skočili na zmrzlinu, ktorá bola lacná, chutná, veľké kopčeky a ešte aj vynikajúci kornútok. Prešli sme sa k jazeru Lacu Rosu, poobzerali stánky s rôznymi „cetkami“, kúpili pár pohľadníc a už sme aj nasadali na autobus a do kempu sme sa odviezli. Krásnou cestou cez les s nádherným výhľadom sme sa vyšplhali na Pasul Pangarati a ešte krajším zjazdom sme zišli do kempu v Gheorgheni. Kemp bol naozaj super, dobre vyzeral a konečne tiekla aj horúca voda. Na večeru sme si dali instantnú cesnačku. A tešili sme sa na ďalší deň. SOBOTA (4. august 2007) Ráno sme poslednýkrát zbalili stany a vybrali sme sa objavovať Draculovo mesto cez deň. Zastavili sme sa v malej pekárni, odkiaľ sa šírili lákavé vône. Kúpili sme si na raňajky vynikajúce čokoládové croissanty, lekvárové koláčiky a s plnou náručou dobrôt sme stúpali do kopca na Cetatea Sighishoara. Poobzerali sme si stredoveké domy, Draculov dom (v ktorom je dnes štýlová reštaurácia), vystúpili sme asi 200 schodmi hore na kopček s kostolom a cintorínom. Nazad sme sa vracali malou uličkou s veľmi starými domami remeselníkov. Cestou sme ešte dokúpili ďalšie suveníry a vybrali sme sa hľadať nejaký supermarket, kde by sme nakúpili miestne vína. Keďže žiadny nebolo vidieť, musela som použiť moje znalosti rumunčiny. Pri prvom pokuse sme sa dozvedeli, že ideme dobrým smerom a stačí pokračovať ďalej. Pri väčšej križovatke nastal čas opýtať sa znova, tentokrát neúspešne. Staršia pani sama nevedela kde je supermarket, tak nás presvedčila, nech ideme radšej hore na hrad.... my sme to ale nevzdali a už o 50 metrov ďalej sme dostali parádne pokyny podľa ktorých sme s prehľadom našli Pennymarket. Ako prvé sme okukávali regále s fľašami rôznych miestnych vín. Výber bol ťažký, druhov bolo veľa a veľa ich skončilo aj v našich Pennymarket taškách. Všetok ťažký nákup sme odniesli do autobusu. Zostala nám posledná hodinka a bolo treba ešte stihnúť zjesť niečo pred cestou domov - hlavne ochutnať špeciálnu rumunskú držkovú polievku. Ja som si samozrejme netrúfla, takže Matúš si do zbierky zjedených rumunských špecialít pridal ďalšiu. Ešte pár posledných minút po Sighishoare a už sme nasadali do autobusu. Čakala nás dlhá cesta domov cez Rumunsko a Maďarsko do Bratislavy. Vysadili nás okolo druhej ráno na benzínovej pumpe v Lamači. Do postele sme sa dostali pred štvrtou hodinou ráno, takže sme mali celú nedeľu na oddych a návrat do "normálneho" života po super týždni prežitom v Rumunsku.		Začalo sa už úplne štandardne o deviatej balením stanov a vecí. Novinka ale bola, že vzhľadom na komplikovanú cestu v Gheorgheni, sme všetci stanovkári vyrážali spolu na čele so sprievodcom Danom. Mestečko Gheorgheni, aj dedinku za ním, sme prešli spolu a rozdrobili sa na skupinky. Nasledovalo niekoľko km dlhé stúpanie, tentokrát iba do výšky 1000 m.n.m. smerom na dedinku Liban. Z vrcholu nás ešte čakal parádny zjazd po štrkovitej deravej ceste. Pod sedlom sme sa niektorí opäť stretli a išli sme na malé občerstvenie. Celá oblasť, ktorou sme v piatok prechádzali je dvojjazyčná, rumunsko – maďarská, obývaná potomkami kmeňa Szekelyov. V obchodoch už počuť viac maďarčinu ako rumunčinu. Pokračovali sme ďalej absolútne nenáročným terénom asi 10 km k jazeru Lac Sub Catete. Tu už čakal autobus a pre väčšinu z nás aj koniec bicyklovania. Bicykle sme naložili na vlek, najedli sa a isli sa na chvíľu omočiť do jazera. Siedmi z nás pokračovali na bicykloch od jazera smerom na mestečko Corund cez lesy, lúky a polia. My ostatní sme sa tam nechali odviezť autobusom. Okraje cesty v Corunde sú lemované stánkami so všetkým, ale hlavne s korundskou keramikou, prútenými a drevenými výrobkami, plátenými košeľami, sukňami... - všetko veľmi etno. Tu sme pobudli do 17:30, medzitým prišli aj naši bikeri, nakúpili sme nejaké suveníry a odviezli sme sa do mestečka Sighishoara – známym tým, že tam žil Vlad Tepes alias Dracula. Cesta autobusom trvala asi 2 hodiny. Večer sme sa poprechádzali po meste a v noci sme spali v kempe Aquatis na kúpalisku priamo v centre mesta. Toto bol teda úplne posledný deň na bicykloch v Rumunsku, naše milované Authory uvidíme až v nedeľu ráno na Slovensku.