Dolné Uhry 2000

Ďalšiu z našich väčších cyklistických ciest sme absolvovali hneď na začiatku letných prázdnin roku 2000. Pôvodne plánovaný dvadsaťdňový výlet "Rakúsko-Uhorsko" sme napokon zredukovali na desaťdňovku "Dolné Uhry". Mali sme totiž cez prázdniny aj iné plány a nebolo možné zladiť ich tak, aby sa našli tri týždne v celku na absolvovanie celej cesty. A tak hoci sme už niekoľko týždňov dopredu mali kúpené podrobné mapy Rakúska i Maďarska, využili sme napokon iba tú druhú z nich. Výletu sme sa zúčastnili vo štvorici. Ako vždy aj tentoraz sme mali byť pôvodne širšou zostavou, no znemožnili to rôzne okolnosti. Novými účastníkmi našich cyklistických ciest boli Maťova sestra Barbora a známy sabinovský skaut Chrúst, vlastným menom Martin. Kondičná príprava pred cestou nebola nijako intenzívna. V júni sme stihli absolvovať dvojicu kratších, asi 80 kilometrových výletov v okolí Sabinova a my v Bratislave študujúci aj jednu jednodňovú návštevu rakúskych pohraničných miest. Chrúst bol pred cestou čerstvým majiteľom nového bicykla (turistický Kelly's), Barbora šla na požičanom horskom bicyklli Joko, no a my už tradične na horáku Author a cesťáku Favorit. Vyrazili sme ráno 1.júla 2000 a doma sme boli 11.júla podvečer.

	SOBOTA (1. júl 2000)		NEDEĽA (2. júl 2000)

	Zraz pred odchodom sme si dali ráno o ôsmej hodine. Upevnili sme na bicykle posledné kusy batožiny, dotiahli nejakú tú skrutku na blatníku a rozlúčili sa s domovom. Nechali sme sa pred odchodom aj odfotografovať, no keďže išlo o prvú fotografiu na filme a ten nebol dostatočne pretočený, vyšiel z nej iba úzky pásik, na ktorom je vidno časť plotu nášho domu. Niečo po pol deviatej sme opúšťali Sabinov a vydali sa smerom do Prešova. Tu sme sa ešte na chvíľu zastavili v Tescu dokúpiť nejaké potraviny a pokračovali v ceste do Košíc po pokojnej ceste vedúcej viacerými dedinkami paralelne s diaľnicou. Ličartovce a ich hostinec boli miestom zastavenia sa a doplnenia energie a tekutín. Po prvom dlhšom a pomerne nepríjemnom kopci sme dorazili do Košíc. Keďže sme mestom nechceli iba prejsť, zašli sme do centra, posedeli si pri spievajúcej fontáne a dali si poobedňajšiu siestu. Nasledujúci úsek cesty bol však poriadne nepríjemný. Vydali sme sa na juh od Košíc k maďarským hraniciam. Sedemnásťkilometrové šľapanie po rovnej ceste nám riadne znepríjemňoval silný protivietor, ktorý nás síce sprevádzal v jemnejšej forme už od rána, no naplno sa prejavil až tu. Pohľad na nenáročný terén, po ktorom by sa malo ísť jedna radosť bol v silnom kontraste s pohľadom na tachometer, ktorý ukazoval miestami rýchlosť menej ako 15 km/h. Okolo 16 hodiny sme prešli hraničným priechodom Milhosť-Hidasnémeti, zmenili nejaké peniaze a pokračovali v ceste prvými maďarskými dedinkami. A tu sa z našej strany začalo obdobie sústavného porušovania dopravných značiek. Takmer bez výnimky sme sa totiž v nasledujúcich dňoch držali hlavnej cesty E71, na ktorej platil zákaz vjazdu traktorom, konským povozom a žiaľ aj cyklistom. Zákazová značka sa nachádzala pravidelne po každej križovatke, takže sme ju míňali desiatky ráz denne. V určitých pasážach sme sa pokúsili ísť paralelnou vedľajšou cestou, no zväčša to bolo zbytočné predlžovanie cesty, a tak sme sa napokon rozhodli zostať na hlavnej. Necelých 20 kilometrov južne od slovensko-maďarskej hranice v obci Novajidrány sme sa usadili na peknej lúke pri cintoríne a strávili tu prvú noc. Ochotná miestna pani nás ešte prišla upozorniť, aby sme nepili zo studne na cintoríne, ale aby sme radšej zašli na vodu do dediny. V miestnom hostinci sme ochutnali maďarské čapované pivo a spokojní z dobrého začiatku výletu zaľahli na odpočinok...		Nasledujúci deň sme sa ešte pokúsili vyhnúť ceste E71 a vybrali sme sa do dediny Encs vedľajšou cestou. Neprehľadnosť značení vedľajších ciest a zbytočné navyše našliapané kilometre nás napokon utvrdili v rozhodnutí zotrvať ďalej na hlavnej ceste a veriť, že nás to nebude stáť žiadne pokuty. Pokračovali sme teda smerom na Miskolc, pričom sme sa občas zastavovali v dedinách v kostoloch, či niekde nezastihneme nedeľnú bohoslužbu. Nemali sme však šťastie, a tak sme pomaly prišli až do Miskolca. V centre sme naďabili na miestnu reštauráciu McDonald's, kde sme sa rozhodli zostať najesť. Ceny tu boli po prepočte navlas rovnaké ako na Slovensku, dali sme si teda Big Mac Menu za nejakých 570,-Ft (=100,-Sk) a chvíľu si posedeli v chladných priestoroch reštaurácie. Odfotografovali sme sa ešte pred sochou Lajosa Kossutha a opustili Miskolc. Terén cesty bol veľmi príjemný a vietor z predošlého dňa vystriedali obrovské horúčavy ("nech to páli, len nech nefúka"). Za Miskolcom sme sa pri jednej benzínovej pumpe stretli s maďarským cyklistom, ktorý sa dal s nami do reči. Nazvali sme ho "nezávislák", lebo išiel úplne naľahko (mal pribalený pršiplášť), asi aj dosť ďaleko, no nevedno kam. Rozprávali sme sa rukami-nohami a tými zopár maďarskými slovami, čo sme vedeli. Netušili sme kam má chlapík namierené, no pripojil sa k nám a zopár nasledujúcich kilometrov nás viedol. Míňali sme i jednu policajnú hliadku konajúcu dopravnú kontrolu, no naša prítomnosť na tejto ceste ich nijako nevzrušovala a zjavne si z toho nič nerobil ani náš samozvaný vodca. Po vyše pätnástich kilometroch sme trochu spomalili a náš maďarský cyklista sa od nás vzďaľoval, až sa nám stratil. Boli sme celkom radi, lebo už sme si aj začali myslieť, že s nami ostane zvyšok nášho výletu. Vysoká teplota zotrvala až do neskorých popoludňajších hodín. Pomerne veľa sme pili, no problémy s vodou sme nemali žiadne. Zásoby si bolo možné doplniť v každej dedine v hydrantoch pri ceste. Nachádzajú sa tak každých zhruba 200 metrov medzi chodníkom a cestou. Je to ľahko dostupný zdroj akéhokoľvek množstva pitnej vody i príležitosť osviežiť sa. Do večera sme došli ešte do mestečka Mezökövesd, kde sme si vyhliadli pekné miesto na stanovanie na lúke. Večer sme strávili hraním kariet v miestnom pohostinstve pri dobrom pivku.


	PONDELOK (3. júl 2000)

	Pondelkové dopoludnie sme strávili šliapaním do mesta Gyöngyös. Navštívili sme tu miestny Penny Market a dokúpili potraviny. Boli sme tou šialenou horúčavou už totálne vyčerpaní. Mali sme na konte čosi vyše 50 kilometrov, no rozhodli sme sa zastať a čakať v tieni, až kým sa situácia nezlepší. O 14.00 bolo podľa údaja na jednej benzínovej pumpe 31 stupňov v tieni. Rozložili sme si teda na neďalekom trávniku naše karimatky, dobre sa najedli a dali si dlhšiu siestu. Keď sme nadobudli pocit, že situácia sa aj tak nezlepšuje a že na mieste nemôžeme zostať večne, pokračovali sme v ceste ďalej na Hatvan. Na chvíľu sme sa ešte zastavili v dedine Hort v hostinci na nejakú limonádu (mali tu dokonca Márku - kedysi aj u nás dostupného konkurenta našej Viney). V miestnosti bežal televízor, a tak sme sa trošku zapozerali na nejakú latinskoamerickú telenovelu. V meste Hatvan sme sa zastavili na večeru. Rozhodli sme sa dať si niečo originál maďarské, a tak sme zašli do hotela Korona na Halászlé. Výbornú rybaciu polievku s pomerne veľkými kusmi mäsa nám doniesli každému v samostatnom kotlíku, na dochutenie bola k dispozícii štipľavá paprika a celé sme to jedli so skvelým chlebom. Polievky v kotlíku bolo tak na dva taniere, takže sa z toho dalo dokonale najesť. Jedna porcia stála 500,-Ft, takže ani necelých sto korún. Po dobrej večeri sme sa rozhodli prejsť ešte nejaký kus cesty		v príjemnom chládku a dostať sa čo najbližšie k Budapešti. Noc sme napokon strávili na poli za mestom Aszód, asi 15 kilometrov od hranice hlavného mesta (asi 40 kilometrov od jeho centra). Pri stavaní stanov nás večer prichytil poriadny dážď, ktorý vydržal padať ešte dlho do noci.


	UTOROK (4. júl 2000)

	Ráno bolo opäť slnečné, takže nám naše mokré stany veľmi rýchlo vyschli a mohli sme pokračovať v ceste. Po dlhých rovinách, na ktoré si počas predošlých dní nebolo ťažké zvyknúť, prišli pred mestom Gödöllö kopce pohoria Gödöllöi-dombság. Pred mestom sme sa ešte zastavili v jednom bufete doplniť si zásoby vody, kde sa nás miestny predavač pýtal, či nie sme zahraniční študenti jednej z univerzít sídliacich v Gödöllö. Hovoril anglicky, čo bol asi jediný prípad, kedy sme sa v Maďarsku dohovorili touto rečou. Maďari majú predsa len podstatne bližšie k nemčine. Pár kilometrov za Gödöllö v dedinke Kerepes sme sa rozhodovali, či na chvíľu opustíme hlavnú cestu a zájdeme pozrieť si neďaleký Hungaroring. Napokon sme tak aj urobili a po prejdení niekoľkých kopcov sme sa nachádzali nad celou pretekárskou dráhou. Aj sme si pôvodne mysleli, že trať symbolicky prejdeme na bicykli, no areál bol uzavretý, takže sme to celé pozorovali len cez plot. Po obhliadke Hungaroringu sme sa už nechceli vracať tou istou cestou späť, no iný príchod do Budapešti bol možný už len po diaľnici M3. A tak sme zavŕšili naše cestovanie načierno aj cestou po asi desaťkilometrovom úseku diaľnice, ktorou sme aj vstúpili do hlavného mesta Maďarskej republiky. Začalo sa potom pomerne dlhé putovanie širokými ulicami veľkomesta vo veľmi hustej premávke a pri veľmi vysokej teplote (35 stupňov). Chrústov červený chrbát a pocit zimy nenaznačoval nič pozitívne. Každú chvíľu sme museli stáť na semaforoch, ktorých perióda svietenia zjavne nebola nastavená podľa rýchlosti jazdy cyklistov. Obed a dlhší oddych sme si dali v parku Erzsébet tér, v ktorého fontáne sme sa i dobre osviežili. Popoludní sa obloha zatiahla, no pršať nezačalo. Bol to akurát dobrý čas na obhliadku časti Budapešti. Prešli sme mostom na druhý breh Dunaja a vychutnávali atmosféru miest, ktorými sme prechádzali - mnoho historických budov, mostov, lodí, ciest (a výborných cyklistických ciest) a ľudí. Na večeru sme zašli do reštaurácie rýchleho občerstvenia ku konkurentovi McDonald's, a to do reštaurácie BurgerKing. Dobré jedlo za prijateľnú cenu. Cyklistickou cestou popri Dunaji sme napokon okolo 17 hodiny opustili Budapešť. Odísť z centra však ešte neznamená odísť z mesta, a tak sme hranicami mesta prechádzali vlastne až neskoro večer. Chceli sme sa ešte v ten deň dostať čo najďalej. Rozhodli sme sa preto v ceste pokračovať aj za tmy. Išlo sa nám dobre, teplota bola veľmi príjemných vyše 20 stupňov, neboli sme ešte unavení, a tak sme šliapali asi do 23.hodiny. Na poli za dedinou Baracska sme si napokon postavili stany a zaľahli spať. Opäť začalo pršať, a tak nám nevyšiel náš plán spať pod holým nebom.


	STREDA (5. júl 2000)

	Dopoludnia sme prešli z Baracsky popri jazere Velencei-tó (tiež pomerne rušná turistická oblasť) do mesta Székesfehérvár, kde sme sa zastavili na zmrzlinu. Po hlavnej ceste sme pokračovali ešte do dediny Polgárdi, kde sme ju opustili a malými dedinkami sme sa dostali až k nášmu cieľu - jazeru Balaton. Tu sme sa ocitli v stredisku Balatonakarattya a začali hľadať prijateľný kemping. Nebolo to však také ľahké a rýchle, ako sme si pôvodne mysleli. Našli sme najprv jeden kemp, ktorý bol len pre majiteľov akejsi klubovej karty. Hľadali sme ďalej a pozdĺž jazera sme sa dostali do ďalšieho strediska Balatonkenese. Tu sme po nejakom čase natrafili na kemp, ktorý zvonka vyzeral ako štandardný kemping, aký sme hľadali. No ceny v ňom zďaleka neboli podľa našich predstáv. Chlapík chcel od nás po 4000,-Ft na osobu za noc (vyše 700,-Sk) a tvrdil, že je jedným z tých lacnejších. Ak pôjdeme ďalej, narazíme vraj na kempy, kde stojí noc aj 8000,-Ft. Po tejto informácii sme sa už začali zmierovať s tým, že do žiadneho kempingu nepôjdeme a budeme tak ako až doposiaľ stanovať niekde načierno. Bolo však treba dostať sa niekde k poriadnej sprche a WC, a tak sme skúšali ďalej. Ani nie po 200 metroch sme našli malý kemp na záhrade súkromného domu. Na malom priestore bolo miesta asi tak pre šesť väčších stanov.		Domáci boli ochotní sa na cene aj jednať. Od Nemcov vraj berú za dve osoby a jeden stan 15,-DM. Ale keďže sme my chudobní slovenskí študenti (pôvodne nás tipovali na Poliakov), pýtali po 700,-Ft za osobu na noc (cca 120,-Sk). Po predošlej skúsenosti sme s radosťou ponúkanú príležitosť využili a predbežne sme si rezervovali dve noci (napokon sme svoj pobyt predĺžili na tri noci). Areál kempu začínal priamo za domom domácich a končil vo vodách Balatonu, takže sme mali veľmi blízko priamy prístup k jazeru. Na neveľkom priestranstve stanovali okrem nás aj dve nemecké rodiny, Holanďania a Poliaci. K dispozícii boli dve sprchy a dve WC, kuchynka s vybavením, miestnosť na posedenie a dokonca i ohnisko s pripraveným drevom. Domáci boli veľmi príjemní a stále sa nás pýtali, či voľačo nepotrebujeme. Bol to starší manželský pár sezónne žijúci pri Balatone a cez zimu v Székesfehérvári. Spokojní sme sa teda zložili, postavili stany a už bez bicyklov a batožiny sme sa vybrali prejsť sa popri Balatone až do turistického strediska. Tu sme si dali opäť výbornú večeru (maďarskú štipľavú guľášovú polievku) a vrátili sa do nášho dočasného príbytku do kempu k Nagyovcom.


	ŠTVRTOK (6. júl 2000)		PIATOK (7. júl 2000)

	Hneď zrána sme využili blízku prítomnosť jazera, a tak sme rovno zo spacákov vošli do vôd Balatonu. Zvyšok doobedia sme trávili príjemným ničnerobením a potom prípravou obeda v kempingovej kuchynke. Urobili sme si čosi z tradičnej internátnej stravy - Švajčiarsku polievku z vrecúška a zajedali sme ju chlebom. Okolo druhej popoludní sme odišli z nášho stanovišťa na riadnu pláž vzdialenú asi 300-400 metrov. Za vstupné 150,-Ft sme mohli vstúpiť do pomerne veľkého a dobre vybavného areálu pláže. Vstup do vody mal veľmi mierny sklon, takže ešte aj 50 metrov od brehu bola človeku voda len čosi vyše pásu. Boli sme prekvapení veľkými a častými vlnami pripomínajúcimi more. Náhle sa však počasie na chvíľu zhoršilo, slnko zašlo a fúkal vietor. Zašli sme teda do jedného z mnohých pri pláži nachádzajúcich sa stánkov a potešili svoje chuťové poháriky palacinkami a langošmi. Po príjemnom posedení sa počasie znova umúdrilo a napokon sme si ešte vylihovali na slnku a okrem občasného hrania kariet sme nerobili nič. Deň sme zakončili poriadnou dávkou výbornej zmrzliny. Na večer sme si ešte v cukrárni kúpili zákusky a pri svetle sviečky sme ich pri stanoch vychutnávali spolu s teplým capuccinom. Keďže sa ukazovala teplá noc bez vážnejšej hrozby zhoršenia počasia, rozhodli sme sa stráviť noc pod holým nebom na čerstvom vzduchu (Barbora pre istotu zostala v stane).		Piatkový deň sa niesol v podobnom duchu ako ten predošlý. Ráno sme sa vybrali do obchodu na nákup potravín a raňajky sme si urobili až priamo na pláži. Počasie nám opäť dovoľovalo stráviť celý deň kúpaním, opaľovaním sa a prechádzaním po pláži. Chrústovi a Maťovi už to ničnerobenie začalo pomaly liezť na nervy a skonštatovali, že dovolenka pozostávajúca z vylihovania niekde pri mori nie je nič pre nich. Večer sme sa rozhodli využiť ohnisko v kempe a pripraviť si poriadnu večeru. Nakúpili sme v obchode slaninu a klobásu a vo všadeprítomných stánkoch ešte kopec zeleniny k tomu. K dobre opečenému mäsku s horčicou (ktorú odvtedy nevoláme ináč ako "muštár") sme si urobili hromadu zeleninového šalátu a celé to zapili výborným pivkom. Najedli sme sa do prasknutia. Vychutnávali sme posledný večer pri Balatone do neskorej noci, zašli sme ešte na zmrzlinu a capuccino. Keď sa z oblohy opäť spustil dážď, zašli sme do miestnosti pri kuchynke a ešte dlho hrali "človeče, nehnevaj sa".


	SOBOTA (8. júl 2000)

	Po raňajkách nadišiel čas pobaliť sa a pomaly odísť. Urobili sme si ešte s domácimi Nagyovcami záverečné foto pred odchodom. Zaželali nám šťastnú cestu a vydali sme sa severozápadne na mesto Veszprém. Vedeli sme, že v tento deň nás čaká aj dosť kopcov, keďže sme mali prechádzať jednou z mála hornatých častí Maďarska. Od Veszprému do Zircu sme museli zvládnuť pohorie Tési-fennsík a potom za Zircom pohorie Bakony. Po dlhšom šliapaní sme si užili jeden veľmi dlhý nádherný úsek voľného zjazdu dole kopcom, čo sme na tomto výlete predtým ani potom už nezažili. V dedine Veszprémvarsány nás už čakal Chrúst s melónom v rukách. Na jeho kúpu sme sa chystali už dlhšie, no až teraz sme si ho dokonale vychutnali. Zastavili sme sa v jednej autobusovej zastávke a zjedli ho. Ďalej sme v ceste pokračovali smerom na sever až do Györu, kde sme dorazili okolo 18.hodiny. V meste vzdialenom 13 kilometrov od maďarsko-slovenskej hranice sme zostali minúť posledné zásoby maďarských forintov a dobre sa najesť. Najprv sme zašli do pizzérie Pizza Hut, no ceny sa nám zdali privysoké, takže sme napokon zakotvili opäť v McDonald's. Len pár metrov za mestom Györ sme si na lúke postavili stany. Noc však nebola príjemná. Dažďa sme si už po minulé noci užili dosť a nerobil žiadne problémy, no tentoraz prišiel v kombinácii s prudkým vetrom. A tak jeden z našich stanov nevydržal byť dokonale upevnený. Upevňovacie lanká trochu povolili, steny zďaleka neboli dokonale napnuté, do vnútra sa jednoducho dostalo väčšie množstvo vody. Bolo to po prvý raz, čo tento stan trošku sklamal svojou spoľahlivosťou, veď sme s ním prežili nejeden výlet.

NEDEĽA (9. júl 2000)

Prebudili sme sa do daždivého rána, tak sme sa rozhodli ešte počkať. Ešte sme si trochu pospali, no okolo jedenástej sme sa rozhodli aj napriek dažďu pokračovať v ceste. Len čo sme sa zbalili a v pršiplášťoch oblečení nasadli na bicykle, prestalo pršať. V Medveďove sme prekročili hranicu a napojili sa priamo na Dunajskú cyklistickú cestu vedúcu popri Dunaji až do Bratislavy. Po chvíli nás však toto putovanie začalo nudiť, predsa sme my len cestní cyklisti. A tak sme sa v Gabčíkove rozhodli ísť riadnou cestou cez podunajské dedinky. V Šamoríne sme potom odbočili na Hamuliakovo, odkiaľ sme až do Bratislavy išli opäť cyklistickou cestou. Bratislava bola cieľovým bodom nášho putovania na bicykloch. Keďže sa nám výlet podarilo absolvovať bez časového sklzu, rozhodli sme sa ešte v Bratislave zostať aj nasledujúci deň. Chrúst mal síce pôvodne byť už 10.júla na skautskom tábore ako jeden z organizátorov, no dozvedel sa, že sa tábor o pár dní presúva, takže aj on mohol zostať. Maťo s Barborou strávili noc u svojich príbuzných v Dúbravke a Chrúst s Matúšom si postavili stan v lesíku za internátmi v Mlynskej doline.

PONDELOK (10. júl 2000)

Keby bolo bývalo v tento deň krajšie počasie, chystali sme sa ho stráviť na Zlatých pieskoch. No oproti predošlím dňom sa o dosť ochladilo. Deň sme teda strávili flákaním sa po meste a kúpou nohavíc pre Barboru. Keďže Chrúst nechcel ísť domov vlakom, ale stopom, tak sme jeho bicykel naložili na vlak a on sa pohyboval celý deň ovešaný batožinou z neho (časť vecí si samozrejme nechal v úschovni na stanici). Stopovať chcel začať už skoro ráno, a to na dobrom východiskovom mieste, preto sme nasledujúcu noc stanovali neďaleko Zlatých pieskov pri továrni Coca-cola (Maťo s Barborou opäť u príbuzných).

UTOROK (11. júl 2000)

Chrúst začal ráno o pol ôsmej stopovať na výpadovke a my ostatní sme sa mali stretnúť o deviatej na bratislavskej hlavnej stanici. Stalo sa tak a o 9.42 sme už rýchlikom opúšťali Bratislavu. Bicykle s nami cestovali v batožinovom vozni. V Kysaku sme prestúpili na vlak smerom do Sabinova a o 17.05 sme boli v našom rodnom meste. Náš stopár prišiel asi o dve hodiny po nás. Šťastne sme teda ukončili putovanie dolnými Uhrami a potešili sa z prítomnosti opäť doma.