Jadran '02

Po letných prázdninách roku 2001 strávených v USA a Anglicku sme sa chýbajúci cyklistický výlet rozhodli plnohodnotne nahradiť cez tieto letné prázdniny. Navrhli sme si rekordne najdlhšiu cestu (doteraz najdlhší výlet Praha '99 sme prekonali takmer dvojnásobne) s cieľom dostať sa k moru. Keďže Maťo sa do Ameriky dostal až tento rok, tak po prvýkrát na našom cyklovýlete chýbal. Zúčastnili sme sa ho teda v trojici Chrúst, Paľo a Matúš. Paľo (alias Vitacit) ako nový účastník ciest sa k nám chcel pridať už v minulosti, no vyšlo to napokon až tentoraz. Len pár týždňov pred cestou si kúpil nový bicykel (turistický Merida), ktorý testoval počas celého júla v okolí Bratislavy. My s Chrústom sme zostali pri našich osvedčených strojoch Kelly's a Favorit. Na cestu z Bratislavy do Sabinova cez chorvátsku Rijeku sme vyrazili 10. augusta 2002 a trvala nám spolu 14 dní. Prechádzali sme piatimi stredoeurópskymi krajinami a navštívili sme ich 4 hlavné mestá. Na bicykli a bez pomoci iných dopravných prostriedkov sme prešli 1500 kilometrov.

	SOBOTA (10. august 2002)		NEDEĽA (11. august 2002)

	Po piatkovej večernej predvýletovej porade ešte nebolo stopercentne isté, či vôbec vyrazíme. Predpoveď počasia neveštila na najbližšie dni nič dobré. Daždivé bolo i sobotné ráno, no napriek tomu sme sa napokon rozhodli predsa len ísť. Dúfali sme, že južnejšie oblasti Európy studený front obíde. O 7:02 sme teda vyrazili zo Sabinova vlakom do Bratislavy a na hlavnej stanici hlavného mesta sme boli niečo po pol tretej poobede. V Bratislave sme sa ešte zdržali na Matfyze vyzdvihnutím Paľovho spacáku a karimatky, ale hlavne kúpou Matúšovej cyklistickej prilby (Paľo s Chrústom už v tomto smere vybavení boli). V sobotu poobede sa zháňa dosť ťažko. Po neúspechu v Tescu sa nám ju podarilo zadovážiť v športovej predajni v Auparku. Nakúpili sme ešte nejaké potraviny a filmy do fotoaparátov a vybrali sa k hraniciam. Tie sme prekročili na prechode Petržalka- Berg o 18:15. Hneď v Prellenkirchene sme nesprávne odbočili na Hainburg a museli sme sa asi 3 km vracať. Po krátkom zdržaní sa však dostávame na správny smer do Gattendorfu. V neďalekom lesíku prespávame - prvýkrát v novom stane Hannah Serak.		Ranná obloha je úplne zatiahnutá, no neprší, čo je dobrým predpokoladom pokračovania v ceste smerom do Eisenstadtu. Popri ceste rastie hrozno, čomu neodolávame - no je ešte kyslé. Pred Wiener Neustadt začal padať najprv jemný, potom čoraz prudší dážď. Okolo 13:00 teda zastavujeme na začiatku mesta a v autobusovej zastávke čakáme 2 hodiny. Situácia sa dlho nezlepšovala, no keď na chvíľku prestalo pršať, pokračovali sme. No onedlho, v centre Wiener Neustadt, dostal Matúš na zadnom kolese defekt. Oprava bola síce veľmi rýchla, no opäť sa počas nej spustil dážď. Približne do 17:30 teda zostávame čakať v ďalšej autobusovej zastávke. Miestny benzínpumpár nás síce povzbudzoval, že do 134 km vzdialeného Grazu môžeme dôjsť ešte dnes, no my sme videli, že situácia s počasím sa nijako nezlepšuje. Keď predsa len prestalo pršať, pokračovali sme po ceste č. 54 ďalej, smerom na Graz. Na jednej z ďalších benzínpúmp sme stretli dvoch českých cykloturistov (z Mikulova na Morave), ktorí sa vracali z 21-dňovej cesty Rakúskom, Talianskom, Slovinskom a Chorvátskom. Nechali sme im nejaké tie kúsky chleba, keďže už boli dokonale fyzicky i finančne vyčerpaní. Večer sme si postavili stan v obci Grottendorf a keď sme po dobrom jedle zaľahli, znova sa rozpršalo.

PONDELOK (12. august 2002)

UTOROK (13. august 2002)

Hneď zrána sa púšťame do náročného šliapania cez Aspang-Markt (498 m) do Mönichkirchenu (967 m). Práve na vrchole kopca, keď sme sa už tešili na to, ako si vychutnáme dlhý zjazd smerom dole, začalo znova prudko pršať. Asi aj vplyvom takého nepríjemného počasia zrazu opuchli Paľovi ústa tak, že takmer nemohol rozprávať. Bolo nutné sa niekde skryť a usušiť sa. No na vrchole niekoľkokilometrového stúpania žiadneho prístrešku nebolo. A tak sme vybočili z hlavnej cesty prudko dole do doliny do najbližšej dediny - do Tauchenu. Tu sme sa usadili v miestnej autobusovej zastávke, prezliekli sa do suchého, najedli sa a vyčkávali na ďalšie zlepšenie počasia až do jednej hodiny popoludní. Potom sme sa prudkým stúpaním znova vrátili na vrchol kopca na hlavnú cestu a pokračovali po nej smerom na juh. Keďže išlo prevažne o cestu dolu kopcom, išli sme ako obyčajne v poradí: Matúš, Paľo a Chrúst. Ak sa aj Matúš niekedy vzdialil na väčšiu vzdialenosť, tak ostatných pri najbližšej možnej príležitosti počkal. No v obci Grafendorf tento model postupovania akosi zlyhal. Po niekoľkominútovom čakaní na miestnom kruhovom objazde sa Matúš začal po ceste vracať, až dorazil na miesto posledného videnia sa s Paľom a Chrústom. No tých nikde nestretol. Predbehnúť ho však nemali ako - a vracať sa ešte viac - to nedávalo zmysel. Spolu trikrát prešiel Matúš cestu medzi posledným miestom stretnutia a kruhovým objazdom v Grafendorfe, no ani po dvoch hodinách čakania a hľadania ich nestretol. Situácia vyzerala vážne, Paľo s Chrústom boli bez mobilu a Matúš mal aktivovaný iba ten typ roamingu, keď sám môže volať, no jeho volať nemôžu. Nebyť všimavých Rakúšanov, ktorí zbadali, že v dvoch susedných dedinách už riadnu chvíľu zjavne niekoho čakajú naložení cykloturisti, tak by sme sa asi ťažko boli našli. Doteraz si uvedenú situácia nevieme rozumne vysvetliť, keďže predbehnutie Matúša nezaregistroval nikto z nás, a pritom nikto z nás ani raz nevybočil z hlavnej cesty. Po nájdení sa v Hartbergu sme po chvíľkovej meditácii nad nevysvetliteľným zmiznutím pokračovali po pomerne nepríjemnej ceste (raz hore raz dole) do Gleisdorfu. Za Gleisdorfom si v lesíku na lúke staviame stan a sme radi, že taký náročný deň je vcelku úspešne za nami.

Od Gleisdorfu sme pokračovali ďalej do 20 km vzdialeného Grazu. Museli sme ešte prekonať pomerne prudký kopec a okolo desiatej sme po 14-percentnom klesaní vošli do Grazu. Zdržali sme sa dlhšie i v jeho centre a navštívili sme Schloßberg, z ktorého je perfektný pohľad na celé mesto. Pokračovať v ceste sme ďalej chceli po cyklistickej ceste popri rieke Mur, no tá bola pre vysokú hladinu rieky v určitých častiach zaliata, a teda celá uzavretá. Vrátili sme sa teda na hlavnú cestu a na okraji mesta sa zastavili sa v Bille, kde sme si doplnili zásoby potravín a naobedovali sa. Po ceste č. 67 (resp. po priľahlých cyklistických chodníkoch) sme ďalej po rovine pokračovali až k rakúsko-slovinským hraniciam. Hraničný priechod v Spielfelde sme prešli okolo 16:00 a po príjemnej ceste pokračovali až do Mariboru. Tu sme mali opäť dlhšiu prestávku na jedlo, prešli sme centrom a vybrali sme sa po vedľajšej ceste vedúcej paralelne s diaľnicou smerom do Ľubľany. Za Mariborom v obci Slovenska Bistrica sme v lesíku strávili našu štvrtú noc.

STREDA (14. august 2002)

ŠTVRTOK (15. august 2002)

Jedny z najprudších stúpaní a klesaní sme zažili pri prechode z obce Slovenska Bistrica do dediny Slovenske Konice - 14 až 18 percent bolo fakt priveľa. No po rannom krutom úvode cesta pokračovala celkom príjemne až do mesta Celje. Na jeho okraji sme sa zastavili na obed a po krátkej sieste pokračovali po hlavnej ceste vedúcej popri diaľnici smerom do Ľubľany. Keďže podstatná časť dopravy využiva diaľnicu, išlo sa fajn. No na asi 12 km dlhom úseku sa diaľnica i naša cesta spojili do jedinej, a to už sme boli súčasťou extrémne hustej premávky - kamióny, autobusy i osobné autá popri nás prechádzali v niekoľkosekundových intervaloch. Išlo sa však prevažne dolu kopcom, takže sa darilo udržať pomerne rýchle tempo jazdy. Hranice slovinského hlavného mesta sme prekročili o 18:00 a do centra sme prišli asi o 19:00. To bol už pomerne pokročilý čas na nejaké dlhé zdržiavanie sa, no predsa sme zostali čosi vyše hodiny v centre mesta. Už za tmy sme potom pokračovali ďalej a snažili sa čo najskôr nájsť vhodné miesto na prenocovanie. Odísť až za Ľubľanu však nebolo jednoduché - v tme a za hustej premávky bolo treba prejsť ešte zopár kilometrov. V obci Brezovica pripojenej priamo k Ľubľane sa nám podarilo napokon prenocovať. Usadili sme sa na jednom dvore po tom, čo sme zazvonili asi v troch domoch a pýtali sa na možnosť postaviť si stan.

Ráno v Brezovici nás domáca pani privítala pozvaním na teplé mlieko a sušienky. Zostali sme teda na chvíľu, porovnávali slovensko-slovinské reálie a spravili si s domácimi fotografiu. Okolo 9:00 sme vyrazili smerom na mesto Postojna. Po celý čas sme šli po výbornej nenáročnej ceste, až tesne pred mestom sme si museli odmakať prudké špirálovité stúpanie. Po tréningu z predošlých dní sme ho však zvláli až neuveriteľne ľahko. Po krátkej obedňajšej prestávke za mestom Postojna sme pokračovali v našej ceste k chorvátskym hraniciam, ktoré sme v Jelšane okolo 16:00 prekročili. Potom nás už čakalo iba príjemne dlhé, 20 km dlhé klesanie na úroveň mora do mesta Rijeka. Po úvodnom nadšení, že sa nám podarilo dostať sa až k moru, sme zašli do centra Rijeky nakúpiť nejaké potraviny. V ten deň bol však v Chorvátsku štátny sviatok a takmer nič nebolo otvorené. Najedli sme sa teda v McDonalde a v jednom z mála otvorených obchodov sme si do zásoby kúpili chlieb. Potom sme sa už vydali hľadať nejaký kemping. Nebolo to však také jednoduché, ako sme si najprv mysleli. Po pomerne dlhom hľadaní sme sa ubytovali v kempe "Kostrena-Paveky". Za 7 a pol eura za osobu na noc to bol priemerne vybavený kemp, no boli sme radi, že sme sa konečne dostali pod teplú sprchu. Po večernej prechádzke k moru sme asi o jedenástej spokojní zaľahli.

PIATOK (16. august 2002)

SOBOTA (17. august 2002)

Siedmy deň výletu bol konečne poriadne oddychový. Veci sme si mohli nechať v kempe a ísť k moru. Na neďalekej pláži sme sa zdržali asi do 13:00 Bol krásny slnečný ďeň, voda priezračne čistá. Na krízy počasia spred niekoľkých dní sme mohli pokojne zabudnúť. O 14:00 sme v kempe zbalili stan a vykonali malú opravu na Matúšovom bicykli - výmenu špice na zadnom kolese. Cez centrum Rijeky sme potom pokračovali v našej ceste smerom na Karlovac. Vedeli sme, že nás v tento deň nečaká nič iné ako sústavné stúpanie do kopca. Z nulovej nadmorskej výšky sme sa potrebovali dostať na úroveň takmer 900 metrov nad morom. No išlo sa nám dobre, nemali sme na tento deň nejaké veľké plány. Asi 30 km za Rijekou a asi 20 km od nasledujúcej najbližšej dediny sme si v lese pri ceste postavili stan. Na Chrústove odporúčania sme urobili opatrenia proti napadnutiu medveďmi - potraviny sme cez noc uložili ďaleko od stanu.

Po ranných šiestich kilometroch pokračujúceho prudkého stúpania sme dorazili na vrchol (880 m.n.m.). Cesta potom pokračovala stále v hornatom prostredí, striedavo sme stúpali i klesali. Prešli sme mnohými, takmer pospájanými horskými dedinami - bol to kraj dosť odlišný od prímorskej časti Chorvátska. Keď popri nás prestala paralelne viesť diaľnica, premávka na našej ceste sa dosť zintenzívnila. No to sme už opäť väčšinou klesali, takže sa išlo fajn. Asi o 17: 00 sme prišli do Karlovacu, kde sme sa najedli a oddýchli si v parku. Potom sme si v tamojšej samoobsluhe na ochutnávku kúpili miestne pivo "Karlovačko" a nejaký ten chlieb na cestu, čím sme minuli posledné chorvátske kuny, ktoré sme so sebou mali. Z Karlovacu sme pokračovali ďalej v smere na Záhreb a hľadali pritom vhodné miesto na prenocovanie. To sme napokon našli asi 20 km za Karlovacom pri jednom stavenisku.


	NEDEĽA (18. august 2002)		PONDELOK (19. august 2002)

	Dopoludnia sme po celkom nenáročnej rovinatej ceste prišli až do Záhrebu, kde sme sa chceli zdržať aj v centre mesta. Po počiatočnom motaní sa a hľadaní tej správnej cesty, sme sa napokon dostali až k Chorvátskemu národnému divadlu, prešli sme záhrebskými ulicami i námestiami a zastavili sa aj v kostole. Vyjsť zo Záhrebu nebolo také jednoduché. Cesta nás totiž doviedla až na diaľnicu a zdanlivo sa tu nenúkala iná alternatíva. Mapa, ktorú sme mali, bola už trošku staršia, takže diaľnicu sme na nej nemali. Z diaľnice sme teda zišli do obce Sesvete, kde sme našli starú cestu a okolo 15:00 sme mohli pokračovať v ceste smerom na Varaždin. Po striedajúcich sa stúpaniach a klesaniach sme došli do Varaždinu a okolo 20:00 sme si postavili stan na lúke pri železničnej trati na okraji mesta.		O deviatej ráno sme vyrazili z Varaždinu do Čakovca, kde sa zastavujeme na benzínpumpe. Tu sa z miestnych novín dozvedáme, že Praha je pod vodou a že aj zbytok Európy má s dažďom a záplavami problémy. Pripomenulo to situáciu z roku 1998, keď sme boli na cyklovýlete v Poľsku a v tom istom čase boli doma záplavy. Ešte dobre, že sme vyrazili na výlet včas, inak by sme možno nikam nešli. O 11:15 sme prekročili na priechode Goričan-Letenye chorvátsko-maďarské hranice a stretli sme sa tu i so slovenským stopárom cestujúcim domov. Po príchode do mesta Nagykanisza sme sa zastavili v hypermarkete Tesco. Tu sme nakúpili, najedli sa a keďže bolo horúco na nevydržanie, tak si dali zhruba do 15:00 pauzu. Potom sme za nepríjemného vetra pokračovali v ceste na Balaton. Večer sme dorazili na pláž v Balatonmáriafürdö, okúpali sa a prenocovali na neďalekom poli.


	UTOROK (20. august 2002)		STREDA (21. august 2002)

	V tento deň sme vstali o niečo skôr ako zvyčajne. Po včerajšej skúsenosti s extrémnymi horúčavami v popoludňajšom čase sme chceli doobeda prejsť čo najviac kilometrov. Protivietor nám i naďalej znepríjemňoval život, no terén v Maďarsku bol oveľa prijateľnejší ako v predošlých krajinách. V Siofóku sme sa znova okúpali v Balatone a naobedovali sa. Pokračovali sme potom na sever Balatonu až do Székesféherváru, kde sa zopakovala situácia z Rijeky. Znova sme narazili na zavreté obchody kvôli štátnemu sviatku a znova sme sa teda najedli v McDonalde. Podvečer sme prechádzali okolo jazera Velencei-tó, kde sme sa opäť na chvíľu namočili. Nezdržali sme sa však dlho, keďže sa schyľovalo k búrke. Rýchlou jazdou sme teda uháňali a hľadali nejakú dedinskú krčmu, kde by sme sa mohli skryť. Skončili sme napokon v obci Pettend, kde sme zašli na ochutnávku piva "Borsodi Sör" a oslávili tam Matúšove narodeniny. Neskoro večer sme potom neďaleko pohostinstva postavili stan a prenocovali tam.		Opäť sme vstali skôr, aby sme čo najrýchlejšie odišli spred krčmy v Pettende a aby sme sa čo najskôr dostali do centra Budapešti. Išli sme bez raňajok, no na tie sme sa po 20 km zastavili v meste Érd. Do Budapešti sme prišli najprv po hlavnej ceste, no do samotného centra mesta už po cyklistickom chodníku. Niektoré jeho časti vedúce popri Dunaji však boli v dôsledku záplav pod vodou. Prešli sme sa centrom mesta, na tržnici sme si kúpili melón a išli sme sa naobedovať do parku Erzebet-tér. Do 13:00 sme v príjemnom chládku pod stromami oddychovali a potom sme sa vydali po hlavnej ceste č. 3 smerom na Miškolc. Zastavili sme sa v meste Gödölö pri známom kaštieli a pokračovali do Hatvanu. V Hatvane sme sa po dvoch rokoch opäť zastavili v penzióne Korona a znova sme si dali halászlé, čím sme si zopakovali situáciu z výletu Dolné Uhry 2000. Naše putovanie v tento deň sme zakončili na začiatku mesta Gyöngyös, kde sme prenocovali za benzínkou Avanti.


	ŠTVRTOK (22. august 2002)		PIATOK (23. august 2002)

	Z Gyöngyösu sme vyrazili smerom na Miškolc. Bola to cesta, kedy sme si konečne mohli vychutnať ľahkosť šliapania maďarskými rovinami, bolo totiž bezvetrie. Už o 14:05 sme mali za sebou 100 kilometrov, čo bolo oproti iným dňom veľmi skoro. Dostali sme sa teda do Míškolca a zdržali sme sa na obed a zmrzlinu v centre mesta. 10 km za Miškolcom potom neodolávame pri ceste stojacej predavačke melónov a na jeden sedemkilový sa zastavujeme. Hneď na mieste sme ho aj zjedli, čo bol poriadny výkon, ktorý si potom žiadal nejaký ten čas na trávenie. Pokračovali sme potom na sever smerom k hraniciam až do obce Novajidrány, kde sme na lúke miestneho cintorína prenocovali. Opäť sme sa tak dostali do situácie, ktorú sme už zažili na výlete pred dvoma rokmi - vtedy sme tu strávili prvú noc výletu a tentoraz poslednú.		Hneď za dedinou Novajidrány sme sa zastavili v obci Garradna, kde sme na žemle minuli všetky posledné forinty. Naraňajkovali sme sa tu teda a pokračovali smerom k hraniciam. O 8:15 sme hraničným priechodom Tornyosnémeti-Milhosť prešli na Slovensko a rovinatou cestou na sever smerovali do Košíc. V Košiciach sme nezachádzali do centra, chceli sme už byť čo najskôr doma, takže sme mesto obišli po vonkajšom okruhu. Cestou so Prešova sme mali ešte krátku zastávku na kofolu v Ličartovciach a potom už až v samotnom centre Prešova, kde sme došli napoludnie. Tu sme sa zastavili v osvedčenej fotoslužbe a ihneď aj vyprázdnili obsahy našich dvoch fotoaparátov. Cesta z Prešova do Sabinova bola už len rutinnou záležitosťou a o 13:00 sme naše vyše 1500-kilometrové putovanie úspešne zakončili.